Expertka: Rodové stereotypy v školách sú. Všetko ženské má pri nich nižšiu hodnotu

Tvrdí, že agresivita, konflikty a šikana v školách sú veľmi často spojené s rodovými očakávaniami a s tlakom na deti, aby sa správali podľa toho, či sú chlapcami, alebo dievčatami. Sama počas výskumu spoznala malého bitkára, ktorý tajne navštevoval divadelný krúžok, no hanbil sa za to, lebo išlo o dievčenskú aktivitu.

Sociologička a výskumníčka LUCIE JARKOVSKÁ hovorí, že v školách by sa preto osvedčilo rodovo citlivé vzdelávanie. "Treba preklenúť pocit, že je trápne, ak niekto prekročí hranice toho, čo sa vzhľadom na jeho rod očakáva. Či už sa identifikuje ako muž, alebo žena, nemalo by ho to obmedzovať," vysvetľuje.

Odkedy deti vnímajú rodové rozdelenie na chlapcov a dievčatá?

Keď sa dieťa narodí, netuší o takýchto spoločenských kategóriách. Žije v rodine, nejako sa k nemu správajú, ale dôležitá je aj celá kultúra, či napríklad rodič povie chlapcovi, že môže nosiť ružové tričko.

Kým je jeho primárnou skupinou rodina, tak si vezme ružové tričko, no potom sa mu niekto vonku začne smiať.

Prechod do inštitúcií je pomerne zásadný, pretože tlak nie je zďaleka len od dospelých, ale aj od detí. Niektoré dieťa príde z rodiny, kde nosil chlapec ružové tričká a dával si do vlasov sponky, pretože bol s mamou doma. Trebárs aj videl, ako si lakuje nechty. Je to preňho obyčajné zdobenie tela. No príde do škôlky a začne sa tlak.

Kedy je ten tlak najvýraznejší?

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Žena ako gazdiná, muž ako biznismen. Stereotypy v reklame majú dopad aj na psychiku Čítajte 

Najkonzervatívnejšie sú deti na prelome škôlky a prvého stupňa základnej. Niekedy vidíme, že úplne všetko delia na chlapčenské a dievčenské a podstata toho rozdelenia im prestúpi celkový pohľad na svet.

Už sú potom chlapčenské a dievčenské nielen farby, ale aj desiata. Sladký rožok je dievčenský, chlieb so salámou chlapčenský. Zaznamenala som aj chlapčenské a dievčenské spievanie, ale aj behanie podľa toho, ako veľmi dupete.

Tie deti sú z toho niekedy zmätené, lebo napríklad pri niečom, čo ich baví alebo čo sa im páči, zrazu cítia, že to je nejaký problém. Je na dospelých, aby to otvorili, odtabuizovali a urobili otvorenú debatu.

Tu prichádzame k rodovo citlivému vzdelávaniu. Čo to presne je?

Rodovo citlivé vzdelávanie je o uvedomovaní si, že tu kategória rodu je a aktívne s ňou pracujeme. Všímame si napríklad naše zažité predstavy a stereotypy, ktoré nám bránia vnímať nadanie, túžby, ale aj obmedzenia detí.

Rod ovplyvňuje aj pocit detí v spoločnosti a kolektíve a keď s tým pracujeme, môžeme byť otvorenejší, kreatívnejší a deti rozvíjať v slobodnejšom prostredí.

Rod pritom nie je niečo, čo by sa do škôl muselo dodávať, už to tam je. Je to, akoby ste rozmýšľali, či potrebujete do škôl dodať etnicitu. Obe kategórie majú v spoločnosti svoj význam a ovplyvňujú vzťahy medzi ľuďmi, napríklad aj to, aké máme od iných očakávania, akým spôsobom vnímame ich správanie a prejavy.

Zjednodušene povedané, cieľom je bojovať proti rodovým stereotypom a škatuľkám?

Určite, ale nejde len o základné stereotypy, keď od dievčat očakávame, že budú pekné, a od chlapcov, že budú múdri. Ide aj o to, že tieto činnosti či vlastnosti sú hierarchicky usporiadané. To, čo sa spája so ženami, má akoby nižšiu hodnotu.

Takisto inak čítame prejavy mužov a žien. Keď sa žena neusmieva, máme tendenciu vnímať ju ako ustaranú alebo nepríjemnú, a to aj v prípade detí. Keď sa neusmieva chlapec, máme tendenciu si myslieť, že je seriózny a zamyslený. Úplne rovnaké správanie interpretujeme iným spôsobom.

Je rodovo necitlivé správanie v školách rozšírené?

Určite to je problém. Učím na vysokej škole na pedagogickej fakulte a vediem kurz zameraný na rodovo citlivé vzdelávanie. Drvivá väčšina mojich študentiek a študentov má nie jeden, ale celý rad príbehov a zážitkov, keď sa stretli s necitlivosťou. Samozrejme, s nepríjemnými vecami sa stretávame, no je tu otázka, či je to jednotlivá záležitosť alebo konštantný tlak.

Ako sa dosah prejavuje u detí?

Napríklad nízke sebavedomie dievčat. No rodovo citlivé vzdelávanie nie je len o dievčatách. Jeho cieľom je, aby sa v školách darilo lepšie všetkým vrátane vyučujúcich.

Napríklad agresivita, konflikty a šikana sú veľmi často spojené s rodovými očakávaniami a s určitým tlakom na deti, aby sa podľa rodu správali.

Poviem príklad – v učebniciach sú nadmerne zastúpení muži. Sú tiež častejšie zobrazovaní v aktívnych pozíciách, zatiaľ čo ženy sú tam menej a majú pasívnejšie pozície. To je správa pre dievčatá, ale aj pre chlapcov.

Aká je to správa?

Akoby pani učiteľka dávala na nástenku iba obrázky určitých detí. Tie by chválila, hovorila by, že to sú tie hodnotné a iné deti také nekreslia, preto ich nebudeme vystavovať a chváliť. Toto ovplyvní správanie obidvoch skupín.

Robí sa tu rozdelenie medzi deťmi a odmietnuté deti sa buď zžijú so svojou nedostatočnosťou a povedia si, že my to takto pekne nevieme nakresliť a nemôžeme čakať, že niekto bude vystavovať naše obrázky, alebo budú naštvané a budú s tým bojovať.

Ale aj deti s obrázkami na nástenke budú mať deformovanú realitu. Pocítia úzkosť: Čo ak nabudúce pani učiteľka môj obrázok nevystaví a povie, že ja tiež neviem dostatočne dobre kresliť, a čo ak ma hodí do skupiny podradných detí?

To je paralela s maskulinitou. Všetci od detstva počúvame – nebuď baba, bojíš sa ako baba, beháš ako dievča. To je zosmiešňujúce tvrdenie a oni pochopia, že byť dievčaťom je niečo zahanbujúce.

Ako to prejavujú chlapci?