Je to už dvadsať rokov, odkedy som sa rozhodla, že nebudem chodiť do kostola. Poslednou kvapkou bola spoveď, počas ktorej sa ma kňaz veľmi podrobne pýtal na to, či a ako masturbujem.
Zo svätej spovede, ktorá ma mala povzniesť, som odchádzala s nepríjemným pocitom potupy a špiny. Mala som sedemnásť rokov a povedala som si, že toto bolo naposledy.

Nevhodné správanie kňaza bolo však len špičkou ľadovca, ktorá ukončila moju chuť byť súčasťou cirkevného spoločenstva.
Niektoré veci, ktoré síce nevytŕčali tak veľmi ako správanie na hranici obťažovania, no boli hlbokou súčasťou cirkevného života, som si pripomenula, keď pápež František posilnil službu žien pri oltári.
Zmenou kánonického práva sa z "laických mužov", ktorí mali doteraz právo asistovať pri rozdávaní eucharistie a čítaní evanjelia, stali "laici".
Znamená to, že pápež oficiálne povolil to, čo mohli ženy počas bohoslužby robiť len zriedkavo a vo výnimočných situáciách. Teda ak neboli prítomní žiadni vhodní muži.
Nenarodila som sa v praktizujúcej rodine a pre krst som sa rozhodla sama asi ako desaťročná. Niekoľko nasledujúcich rokov som pomerne aktívne strávila v obecnej mládežníckej kresťanskej organizácii.