Prvého januára 2021 som sa konečne poriadne nadýchla. Závanu nových začiatkov, opojenia, ktoré v nás každých 365 dní vyvolá nádej v nové a lepšie časy. Odhodlaná začať inak a nanovo (ako každý rok). Možno naivná, ale motivovaná.
Po predošlých dvoch mesiacoch, v rámci ktorých sa niekde v mojom vnútri prelial imaginárny pohár a moje telo bojkotom zareagovalo na všetko, čo sa v ňom už dlhé týždne zbieralo, som pochopila kľúčovú vec – v dnešných časoch je starostlivosť o seba samých ešte dôležitejšia ako inokedy.
Možno by sa tak človek vyhol vyhoreniu z práce a zo života samotného, aké sa len tak nevidí. Aj depresii, úzkostiam, zhoršeným chronickým ochoreniam. Častému plaču nad tým, o čom je vlastne takýto život, a neúspešnému hľadaniu jeho zmyslu.
Vravela som si, že som iba ďalšie číslo v štatistike, ktorú už pred mesiacmi mnohí psychológovia a psychologičky predvídali jasne – ľudia budú zažívať smútok a straty.