Bude lepšie. No najskôr musí byť horšie

Pred pár rokmi som mala cennú príležitosť a skúsenosť pracovať na knihe, ktorá zaznamenávala príbehy ľudí, ktorí prežili holokaust. Vďaka množstvu osobných spomienok, ktoré som pri príprave knihy spoznala, som sa veľa dozvedela o prežívaní ľudí v hraničných situáciách.

O tom, že prežívať v úkryte a v izolácii je náročnejšie, ako sme si doteraz vedeli predstaviť. O tom, koľko sily sú ľudia schopní vynaložiť v situáciách, ktoré sa zdajú beznádejné.

Ale aj o tom, že rovnako ťažké chvíle nastávajú vtedy, keď pominie bezprostredné nebezpečenstvo.

Áno, spomedzi mnohých vecí, ktoré sa v rozprávaní pamätníkov opakovali, často zaznievalo aj to, že najťažší bol návrat domov. Bolestivé zisťovanie, že ľudia, miesta a veci, ktoré milovali a ktoré dávali ich životu zmysel, sú nenávratne preč.

V situácii, ktorú práve prežívame, nemôžem nevidieť paralely.

Všetko nasvedčuje tomu, že od najťažších chvíľ, ktoré v rámci tejto vlny pandémie okúsime, nás delia dni. Nemocnice sú preplnené, zdravotníci vyčerpaní a čoraz častejšie bezradní. Z desiatok zomierajúcich denne sa onedlho môžu stať stovky.

Nádejou je len prichádzajúca vakcína. Pevne verím, že rok 2021 bude vďaka nej znamenať koniec tohto bezprostredného nebezpečenstva. Bolo by však naivné a neúprimné tvrdiť, že len vďaka očkovaniu sa život vráti do normálu.