Umelá inteligencia, ktorú využívajú zoznamovacie aplikácie alebo weby, dokáže všeličo – spojiť ľudí na základe veku, lokality, spoločných záujmov či dokonca rovnakých nenávidených vecí. Môže pracovať aj s podobným zmyslom pre humor alebo záľubami.
Najnovšie sa na umelú inteligenciu pri vytváraní romantických partnerstiev spolieha napríklad aj japonská vláda. Tá chce venovať v prepočte vyše 15 miliónov eur na projekty, ktoré ľuďom pomôžu vďaka prepracovaným algoritmom a umelej inteligencii nájsť lásku.
Mnohé prefektúry v krajine už dnes využívajú pre svojich obyvateľov a obyvateľky služby dohadzovania, ktoré vykonávajú pracovníci pomocou dát z matričných úradov a vyplnených formulárov.
Niektoré už zaviedli aj systémy umelej inteligencie, ktoré to dokážu robiť sofistikovanejšie, a práve ich rozšírenie do celej krajiny má byť cieľom vládnej finančnej podpory.
Nové algoritmy majú hľadať ideálne náprotivky pomocou pokročilej analýzy dát, ktoré budú zahŕňať viac ako len vek, príjem či vzdelanie – pracovať majú napríklad aj s osobnými hodnotami či záľubami. „Dúfame, že táto podpora pomôže zvrátiť pokles pôrodnosti v štáte,“ cituje denník Japan Times tlačový úrad japonskej vlády.
Takýto krok v ľuďoch môže vytvárať pocit, že algoritmy založené na umelej inteligencii dokážu kopírovať ľudské správanie i výber a že zoznamovanie má vďaka nim perspektívu.
Dokáže však umelá inteligencia naozaj prispievať k dlhodobým a perspektívnym zväzkom?
Čo dokážu algoritmy a čo už nie

Tinder, Bumble, Badoo, Hinge, OKCupid či Hater sú len niektoré z mnohých zoznamovacích aplikácií, ktoré vďaka práci algoritmov pomáhajú používateľom a používateľkám hľadať zhodu s ďalšími ľuďmi.
Robia to tak, že porovnávajú informácie o danom človeku s informáciami tisícok zaregistrovaných ľudí.
Hľadajú ich napríklad cez sociálne zázemie, vekový rozsah, pohlavie, ale aj prostredníctvom správania na samotnej aplikácii, prípadne webovej stránke.
Skrátene – pátrajú napríklad po podobnostiach v tom, čo a ako nakupujeme, čo čítame a podobne.