Dva roky navštevovala región Podlasie na poľsko-bieloruskom pomedzí, aby spoznala život miestnych obyvateľov, no najmä tajomné šeptuchy - liečiteľky, ktoré pomáhajú šepkaním. Svoje zážitky zaznamenala v rovnomennom románe Šeptuchy, ktorý získal najprestížnejšie literárne ocenenie na Slovensku - Anasoft litera.
„Nikdy by som neverila, že svet, ktorý som v Podlasí objavila, naozaj existuje,“ píšete v prológu románu Šeptuchy. Ako ste sa o tomto regióne dozvedeli?
Povedala mi o ňom moja kamarátka cestovateľka a jazykovedkyňa Katka Džunková. Keď som si začala o tomto kraji zisťovať viac informácií, uvedomila som si, že ide o nádhernú a veľmi fotogenickú krajinu. Príroda plná lesov, jazier a najmä častých hmiel ma fascinovala.
Magické prostredie a v neposlednom rade tajomný svet šeptúch boli dokonalou predlohou pre moju knihu. Preto som sa rozhodla kraj navštíviť a zistiť o ňom, ale aj o šeptuchách a ich živote viac.
Je fenomén liečiteliek silne zakotvený v poľsko-bieloruskom pohraničí? Neobávali ste sa, že vaša kniha bude porovnávaná so Žítkovskými bohyňami Kateřiny Tučkovej?

Je veľmi silný! Fascinuje ma, že tento fenomén prežíva aj v 21. storočí. Napríklad žítkovské bohyne, ktoré spomínate, už na moravsko-slovenských kopaniciach nenájdete.
Posledná bohyňa zomrela pred takmer dvadsiatimi rokmi.
Šeptuchy sú naopak stálou súčasťou Podlasia a bola som veľmi zvedavá, ako fungujú v súčasnom svete. Do Podlasia som sa opakovane vracala počas dvoch rokov, kedy som zbierala materiál na moju knihu.