Hrdinky slovenských rozprávok mlčia a nechajú zomrieť aj vlastné dieťa (rozhovor)

Najčastejší rozprávkový stereotyp sú ženy najmä v role princezien, ktoré pasívne čakajú na to, kým ich nejaký princ oslobodí. O aktivizáciu ženských postáv sa postarala najmä Božena Němcová, ktorá sa na rozprávkové hrdinky pozerala inak ako Dobšinský.

V rozhovore s literárnou vedkyňou a odborníčkou na rozprávky JANOU PIROŠČÁKOVOU sa dozviete aj to, aké sú najzaujímavejšie slovenské rozprávky a prečo sa zdá, že si ich niekedy mohli zberatelia aj vymyslieť?

Podliehajú rozprávky móde?

Hovorila by som skôr o opaku. Rozprávky sú vo svojej podstate archaické, archetypálne príbehy, ktoré zobrazujú základné životné situácie, s ktorými sa človek stretáva a ktoré si musí odžiť bez ohľadu na to, v ktorom storočí žije. Preto im intuitívne rozumieme. V tomto sú vlastne univerzálne a nadčasové.

Predpokladáme dobrý koniec a to nás upokojuje. Vo svete, kde sa všetko stále mení, môžu byť rozprávky, ktoré si pamätáme z detstva, útočiskom. Módnym môže byť skôr spracovanie rozprávkového príbehu, no samotné príbehy móde nepodliehajú.

Čo si myslíte o tých úpravách, ktoré uberajú z krvavosti rozprávok?

Ľudové rozprávky ani prvé vydania rozprávok neboli určené deťom. Súčasťou detskej literatúry sa postupne stávali od začiatku 20. storočia.

Myslím si, že je v poriadku, ak sú odstránené v súlade konceptom vydania pre určitú skupinu detských čitateľov. Odstraňovať ich však mechanicky z vydania, ktoré má napríklad čo najviac rešpektovať autentické rozprávkové zbierky, považujem za samoúčelné a zbytočné.

Väčšina ľudí dnes rozprávky vníma ako literárny žáner, no ich korene sú oveľa hlbšie a pravdepodobne siahajú až k počiatkom ľudstva. Dá sa vystopovať, ktoré príbehy sú tie najstaršie?

Súvisiaci článok

Súvisiaci článok Dlho spali a mlčali, teraz sa menia. Čo sa to deje s princeznami z Disneyoviek? Čítajte

Keď sa folkloristi na začiatku 20. storočia pokúšali vystopovať pôvod rozprávkových motívov, prišli na to, že mnohé z nich boli zapísané ešte v starovekom Egypte.

Napríklad egyptský príbeh o dvoch bratoch, Anupovi a Batovi, je plný motívov, ktoré patria k základnej výbave čarovných rozprávok. Hrdina je tu obdarený čarodejnými schopnosťami, dokáže si vybrať z tela srdce, aby ho mohol ukryť a tým si zabezpečiť nesmrteľnosť.

Do rozprávok sa však postupne dostávali motívy z antickej literatúry, z Biblie či zo stredovekej rytierskej literatúry.

Takéto stopovanie pôvodu rozprávkových príbehov je zároveň užitočné, lebo ukazuje, že rozprávky sú univerzálne, nadnárodné.

Viem, že ste práve povedali, že príbehy sú univerzálne, ale existuje medzi slovenskými rozprávkami nejaká, ktorá je špecifická, niečím nezvyčajná?

Ján Francisci uverejnil v roku 1845 v Slovenských povestiach rozprávku, ktorú nazval Slncový kôň. Nepoznáme žiadny jej starší zápis ani iný slovenský variant.

Folkloristi nevedeli vystopovať, odkiaľ táto rozprávka pochádza, nevedeli nájsť stopy príbehu ani v strednej, ani v západnej Európe. Najbližšie variantné príbehy našli až v rumunských rozprávkach.

Čo to znamená?

Samozrejme, nemožno vylúčiť, že ju naozaj počul od nejakého rozprávača, ale môže to znamenať aj to, že si Ján Francisci, inšpirovaný inými rozprávkovými príbehmi a motívmi, túto rozprávku vymyslel. Zaujímavé na tom je, že súčasníkov táto Francisciho rozprávka priťahovala.