Obracajú sa na ňu ľudia, ktorí si nevedia dať rady so svojimi deťmi, prípadne sa chcú naučiť mať s nimi harmonické vzťahy. MARTINA VAGAČOVÁ ako lektorka Efektívneho rodičovstva ich za desať rokov vyškolila už vyše tisíc. Tento rok o metóde, ktorá stavia dieťa do pozície rešpektovaného partnera, napísala knihu s názvom Ako prežiť rodičovstvo.
"Rodičia prirodzene skúšajú to, v čom boli vychovaní, ale často to nefunguje. Najmä preto, že ich deti sa už narodili do prostredia, v ktorom cítia, že sa potrebujú spoznávať, učiť sa rozmýšľať a slobodne rozhodovať. To je presne to, čo tresty potláčajú," vraví.
Hovorí sa, že na rodičovstvo sa nedá celkom pripraviť. Dá sa sprevádzanie, ako ho v knihe nazývate, naučiť?

Myslím si, že áno. Pripraviť sa dá najmä na to, že ako rodičia potrebujeme poznať v prvom rade samých seba.
Keď vieme, kto sme, kam kráčame a kde sú naše hranice, tak dokážeme aj s druhými ľuďmi rešpektujúco interagovať a vieme sa za seba postaviť. To je základná výbava, plus schopnosť regulovať svoje emócie.
Takáto výbava určuje charakter daného vzťahu – teda ako vnímame, že ten druhý je iný a že hoci je iný, je úplne v poriadku so svojou odlišnosťou. To sú veci, ktoré by mal rodič mať v sebe jasné ešte predtým, než vstúpi do dlhodobého partnerstva, a platí to aj v rodičovstve.
Dieťa potrebuje vidieť jasného a pevného rodiča so zrozumiteľným postojom k životu. Potrebuje niekoho, kto dôveruje životu a má ho rád. Potom je preň zaujímavý, inšpiratívny, hodný nasledovania. Na to sa dá pripraviť vopred.
To, čo je neprenosné, závisí od toho, aké dieťa sa vám narodí a najmä, ako pevne máte vybudovaný partnerský vzťah.
Menia sa spôsoby výchovy s každou generáciou alebo je to skôr tak, že čo sme dostali ako deti, to si aj nesieme ďalej?
Efektívne rodičovstvo
- uplatňuje prístup k výchove podľa individuálnej psychológie Alfréda Adlera,
- základom je rešpekt a bezpodmienečné prijatie dieťaťa, rodič ho vníma ako ľudsky rovnocenného partnera. s rovnako dôležitými potrebami,
- úlohou rodiča je rozvíjať jeho geneticky zakódovanú jedinečnosť, odzrkadľovať zákonitosti vonkajšieho sveta, pomôcť mu sa doň začleniť a viesť ho k prevzatiu zodpovednosti za svoje rozhodnutia.
Tak ako jednotlivci, aj spoločnosť sa vyvíja. Takže je pravda, že aj s každou rodičovskou generáciou prichádza istý posun v prístupe k dieťaťu.
Je pochopiteľné, že rodičia nerozumejú úplne všetkému, čo sa u ich detí deje a ani to pre svoj život nepotrebujú uchopiť.
Vidím to na sebe, mám dve dospelé deti. Necítim napríklad potrebu fungovať na sociálnych sieťach tak ako ony, no technológie používam. Myslím si, že tie rodičovské výzvy sú v niečom aj dosť podobné, akurát je dôležité, aby si rodičia uvedomili, že ich reakcie na dieťa sú často reakciou autopilota.
Ako prvé nám totiž napadnú presvedčenia a očakávania, ktoré sme získali do troch rokov. Sú odrazom toho, čo nám hovorilo blízke okolie a hlavné vzťahové osoby.
Keď riešime nejaký problém s dieťaťom, často ho vidíme inak ako dieťa samotné. Ak chceme naozaj riešiť to, čo prežíva dieťa, potrebujeme ísť cezeň a hľadať skrytú potrebu za jeho správaním.
Toto poskytuje sprevádzanie životom a nie výchova?
Pri sprevádzaní rodič nestojí v úlohe majiteľa výlučnej pravdy o tom, čo je najlepšie a ako treba žiť. To robí skôr výchova, ktorá sa zo svojej definície snaží vštepovať zásady a zručnosti života.
Naopak, sprevádzanie sa snaží podporiť dieťa v objavovaní geneticky zakódovanej jedinečnej výbavy, ktorú mu pomáha rozvíjať. Dieťa sa tak postupne učí rozmýšľať a preberať zodpovednosť za vlastné rozhodnutia.
Napríklad rodič má potrebu deťom ponúkať kolektívne športy, lebo on tam získal vôľové vlastnosti, naučil sa spolupracovať atď. Iste, aj sprevádzajúci rodič zahŕňa dieťa len tým, čo mu je vlastné, ale rozdiel je, že sa snaží všímať si, či to dieťa zaujíma, či mu to niečo hovorí.
Tým mu nevnucuje túto cestu ako jedinú, ale na základe odpovede dieťaťa pochopí, že charakterové vlastnosti sa dajú získať aj inak, než len kolektívnym športom. Niečím, čo dieťaťu bude viac osobnostne vyhovovať a dávať zmysel.
To by zrejme nešlo bez pochopenia a empatie, o ktorých veľa píšete vo svojej knihe Ako prežiť rodičovstvo. Veľký dôraz kladiete aj na rovnocenný vzťah k dieťaťu. Čo v prípade, že si rodič všetky tieto prejavy interpretuje po svojom?