Na Kostariku odišla študovať udržateľný rozvoj, po tamojších viacerých skúsenostiach so sexuálnym obťažovaním sa však rozhodla preniknúť aj do tajov takzvanej empowering sebaobrany. Bianka Urbanovská (25) dnes ženy a deti na Slovensku učí, že sebaobrana nie je len fyzický boj. "Nikoho neučím, čo musí spraviť, ponúkam im možnosti a je na nich, čo si v danom momente zvolia ako najvhodnejšiu stratégiu. V tom je pocit posilnenia," hovorí inštruktorka kurzu ZA SEBA.
V rozhovore sa dočítate aj
- aké sú princípy posilňujúcej sebaobrany
- ako jej kurz pomohol prekonať vlastnú skúsenosť so zneužívaním
- prečo majú ženy problém s vyjadrením hraníc
- ako reagovať na sexuálne obťažovanie
Veľa ľudí vníma sebaobranu vo fyzickej rovine boja. Ako toto slovo vnímate vy?

V mojom ponímaní sebaobrana vyjadruje všetko od bodu, keď mi intuícia hovorí, že niečo nie je v poriadku a je mi niečo nepríjemné, až po bod, keď možno budem musieť použiť fyzickú techniku.
Na začiatku zväčša stojí podrytie našich osobných hraníc niekým iným, a keď si ich nedržíme, tak to pokračuje ďalej. Našou zodpovednosťou je povedať, čo sa nám páči alebo nepáči, a úlohou druhého človeka je to rešpektovať. Ak to nerešpektuje, je opäť na nás použiť všetky dostupné techniky, ktoré máme.
Tam sa však naša zodpovednosť končí – zodpovednosť za násilie leží vždy na pleciach násilníka. Samozrejme, treba rozlišovať, že nie každý môže použiť všetky techniky, iné je to v prípade ženy zažívajúcej domáce násilie a iné u osoby niekde na ulici. Niekedy je sebaobranou aj ignorácia.
Ide teda o stráženie si hraníc, nielen tých fyzických. Správne?
Áno. Ak máme možnosť, a v prevažnej väčšine prípadov máme, je základom snažiť sa potenciálny konflikt vyriešiť práve udržaním hraníc a deeskaláciou. Niekedy je to náročné, najmä ak ide o človeka, ktorého poznáme, čo je v prípade žien a detí väčšina páchateľov.
Vaše kurzy sebaobrany sú zamerané na posilňujúce, teda empowering techniky. Na Slovensku ste prvou lektorkou takéhoto druhu sebaobrany. Na akých princípoch stojí?
Ide o päť princípov - mysli, zakrič, uteč, bojuj, povedz. Posilnenie zahŕňa všetky dokopy. Veľa žien sa bojí niečo povedať, lebo sa obávajú, že by sa to potom vystupňovalo a nevedeli by, čo majú spraviť.
Ďalšia skupina si myslí, že si za násilie môžu samy. Empowerment je o poznaní možností, ktoré máme. Nie je o tom, že ma niekto hodí do vody, ja neviem plávať a jediné, čo mám, je nafukovačka.
Ak mi ju vietor odfúkne, tak som skončila. No ak viem plávať na tri spôsoby, mám nafukovačku a možno ešte budem vedieť upozorniť niekoho, kto je okolo, mám väčšiu šancu na záchranu.
Vyberiem si stratégiu, pri ktorej cítim, že je pre mňa najlepšia, a počúvam inštinkt svojho tela. Niektoré ženy napríklad majú pocit, že najlepšie pre ich bezpečie je nerobiť nič, ale vedia, že si to nič vybrali ony a nebolo to o tom, že nevedeli, čo majú robiť.
Päť princípov, ktoré spomínate, znejú veľmi logicky. Pri ktorom z nich majú ženy najväčší problém, keď ho majú uplatniť v praxi?
Najmenší problém majú na hodine s udieraním, v reálnom živote však záleží na tom, pred kým sa chcú brániť. Je ťažšie udrieť niekoho, koho poznáme.
Na kurze majú väčšinou problém kričať, rovnako tak aj na ulici, lebo nechcú spôsobiť rozruch, aby si ostatní nemysleli, že sú hysterické. Veľmi dobre tomu rozumiem, no snažím sa ich učiť, že kričanie im pomáha dýchať aj privolať pomoc.
Najväčší problém je však zásada číslo päť – povedať o tom, čo zažili, niekomu inému. Vieme totiž, ako je naša spoločnosť nastavená, že sme obetiam násilia schopní vyčítať, že nemali byť nejako oblečené, nemali provokovať a podobne. Ľudia si neradi pripúšťajú, že niečo také by sa mohlo stať aj im, preto je jednoduchšie poukázať na "nedostatok" inej osoby.
Poznám ženy, ktoré chodia kade-tade po svete a nikdy sa im nič nestalo, aj ženy, ktoré nikam nechodia a ak áno, tak si nedajú ani krátke rukávy, a niekto na nich násilie páchal. Je teda náročné o takej skúsenosti niekomu povedať, lebo tá osoba často ráta s tým, že jej druhí povedia, že si za to môže sama.