Autorka dokumentu o pôrodoch: Nakrúcanie na Antolskej bol pre mňa bolestivý zážitok

Pracovať na dokumentárnom filme o traumách z pôrodov a o slovenskom aj zahraničnom pôrodníctve začala MAIA MARTINIAK už pred siedmimi rokmi.

„Boli momenty, keď som nakrúcanie už chcela vzdať, ale po návšteve v dánskej pôrodnici som si povedala, že musím pokračovať. Najmä keď som videla, aká je pôrodná realita v inej krajine, kde sa pôrodné asistentky správajú k ženám a aj k sebe navzájom s rešpektom a úctou,“ hovorí filmárka.

Jej dokument Neviditeľná mal tento rok svetovú premiéru na filmovom festivale v Kodani CPH:DOX. Na domácu pôdu prichádza v rámci festivalu Jeden svet 7. novembra.

Váš celovečerný dokumentárny debut Neviditeľná otvára problematiky traumy z pôrodov. S témou pôrodov ste vo filme nepracovali prvýkrát, dotkol sa jej aj váš bakalársky film Zuna. Čo vás na téme priťahuje?

Pri zbere materiálu na film Zuna som počúvala negatívne príbehy, ktoré hraničili s pôrodníckym násilím. Keďže som osobne scitlivená na násilie na ženách, bolo mi hneď jasné, že tu niečo nie je v poriadku.

Úprimne, váhala som, či sa do toho pustiť, alebo nie, lebo som vedela, že to bude ťažká téma, ktorá bude všeobecne odmietaná. Ale keď raz tému vidím, už ju nedokážem pustiť. Jeden grant mi dokonca zamietli, lebo povedali, že ten problém nie je reálny, tak sme cez sociálne siete zozbierali asi stovku príbehov od žien, ktoré sme doložili k žiadosti. Až v tom momente sa to začalo rozbiehať.

To odmietanie som však prežívala s pocitom, že niečo podobné zažívajú ženy, keď prehovoria o svojej pôrodnej skúsenosti a okolie im neverí a tvrdí, že preháňajú.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Dokument Neviditeľná odhaľuje drsné zlyhania pôrodníctva. Zase Čítajte 

Zrejme sa nevyhnete tomu, že váš film sa bude porovnávať s filmom Medzi nami z roku 2017, ktorý do značnej miery otvoril dvere téme pôrodníckeho násilia. Ako ste vtedy vnímali dianie okolo dokumentu Zuzany Límovej?

Pre mňa to bolo náročnejšie v tom, že už sa vedelo, o čom film Medzi nami je a lekári sa kamere vyhýbali. Kontrolovali sa, ako sa správajú a väčšinou sa nám nijakým spôsobom nevenovali. Filmovali sme desať dní a v malej miestnosti sme čakali na ženy, ktoré nám umožnia s nimi nakrúcať.

Popri tom sme si zbierali zábery personálu, ktorý s tým však musel súhlasiť, a to i napriek tomu, že vykonáva verejné povolanie. A naozaj boli lekári alebo pôrodné asistentky, ktorí na kamere nechceli byť. Ale to, ako sa to udialo, iba dokazuje, že mnoho škodlivých postupov zdravotnícky personál používa rutinne.

Aj keď vedeli, že sme tam, stále obmedzovali ženám pohyb, nechávali ich rodiť na chrbte, správali sa nerešpektujúco, nezaťahovali závesy, pri pôrode sa pohybovalo veľa personálu, ich starostlivosť sa niekedy vzťahovala iba na kontrolu monitoru, robili nástrihy a separovali matky a ich deti pre váženie a meranie bezprostredne po pôrode.

Toto nerešpektujúce správanie vidíme aj na obraze. Takisto v ňom vystupuje česká protagonistka Stella, ktorú poškodili pri nástrihu a ťahá sa po súdoch. Na Slovensku sa o pôrodnej traume v posledných rokoch iba začína hovoriť. Chceli ste o probléme otvoriť diskusiu?

Slováci aj Česi reagujú väčšinou na pôrod, že narodilo sa ti zdravé dieťa, tak buď spokojná. Ignorujú, ak žena cíti nespokojnosť vnútri, čo negatívne ovplyvňuje jej vzťah k dieťaťu a tiež k dojčeniu. Akoby sme hovorili, že stačí, ak žena dokáže dýchať, najesť sa a starať sa o svoje dieťa.

Ale sme ľudské bytosti, ktoré majú svoj emocionálny život a je dôležité, ako sa cítime. Pre mňa je veľmi podstatné, aby mali ženy z pôrodu pozitívny zážitok a nedával sa do úrovne, že je to akýsi nadštandard alebo egoistická požiadavka ženy. Aj v Dánsku, kde sme nakrúcali, bolo vidieť, že to nadštandard nie je.

Žena tam mala rovnaký prístup a rovnakú starostlivosť bez ohľadu na jej finančné možnosti. Áno, aj tam majú svoje problémy v zdravotníctve, ale toto tam nikto nezľahčoval.

Vrchná sestra vo filme hovorí, že by si nerešpektujúci prístup nemohli dovoliť, lebo by boli okamžite na titulkách novín. U nás sa agresívne správanie berie ako kultúrny štandard a to nie je v poriadku, lebo tým akceptujeme násilie ako súčasť našich životov.

Film zobrazuje dianie v štyroch krajinách – na Slovensku, v Česku, Dánsku a USA. Prečo aj zahraničie a ako ste hľadali protagonistky?