Chceli len prežiť. Nacisti nútili stovky žien pracovať v táborových bordeloch

„Prejdú štyri hodiny. Klient, prestávka, ďalší. V mojej izbe sa už vystriedalo deväť mužov, podobné vychudnuté telá, tváre, správanie. Mám pocit, že sú bratia a pochádzajú z jednej divnej rodiny. Každý deň je ich pri chuti niekoľko stoviek, nasledujúci deň sa vracajú s potvrdenkou.

Takmer všetci sú mladí, nemajú viac ako štyridsať. Starší muži nezvládnu vražednú prácu a ich telá si neporadia s chorobami, preto rýchlo umierajú. Nechápem, odkiaľ berú pri takej práci a vyčerpaní chuť na sex. Dvadsať minút lásky. Nič ma už neprekvapí, v tomto svete je možné všetko.“

Tak znie rozprávanie hlavnej hrdinky románu Neviestky Osvienčimu, ktorá sa ocitla v jednom z desiatich verejných domov zriadených nacistami priamo v koncentračných táboroch. Autor románu Dominik Rettinger otvára dlho tabuizovanú a dodnes často nepochopenú tému.

Nacisti prehodili zverstvá na väzňov

Predstava verejného domu, ktorý navštevujú samotní väzni a v ktorých pracujú väzenkyne, sa môže javiť absurdná. Navyše nie celkom korešponduje s predstavou, akú o fungovaní koncentračných táborov ľudia zvyčajne majú, vrátane toho, že medzi väznení boli len Židia z rôznych krajín. Nacisti s rovnakou krutosťou postihovali aj vlastných ľudí.

Podľa historičky Denisy Nešťákovej, ktorá pôsobí ako výskumná pracovníčka na Katedre všeobecných dejín Filozofickej fakulty UK v Bratislave a v Herderovom inštitúte v nemeckom Marburgu, sa málo hovorí o aj tom, že zodpovednosť za zverstvá nacisti často prehodili na samotných väzňov.

„V táboroch fungoval nacistami vytvorený systém hierarchie väzňov. Tí, ktorí sa v nej nachádzali vyššie, mali isté výhody. To však často znamenalo, že boli nútení vykonávať také príkazy nacistov, ktoré ubližovali iným väzňom,“ vysvetľuje.

Podľa odborníčky na dejiny holokaustu si aj pri téme táborových bordelov treba pripomínať, kto bol v tábore naozaj pánom a kto dával väzňom minimálnu šancu na záchranu.

Nemenej dôležité je uvedomovať si, že samotné ženy, ktoré v táborových bordeloch pracovali, boli k prostitúcii viac či menej donútené a boli to práve ony, kto na mašinériu najviac doplatil.

Väčšina z nich sa nevrátila

Každý večer museli ženy uspokojiť desať mužov, ktorí si podali žiadosť o návštevu bordelu. Povolený bol len vaginálny sex v misionárskej polohe, väzni sa medzi sebou nemohli rozprávať ani mať iné kontakty. Dodržiavanie pravidiel kontrolovali dozorcovia priezorom vo dverách. Pobyty na izbách boli navyše časovo ohraničené zhruba na 15 minút.

Pred každou návštevou nevestinca mužom lekár prehliadol pohlavný úd a po každom pohlavnom styku sa ženy umyli v roztoku dezinfekčnej látky krezol. Ani tieto opatrenia však nezabránili šíreniu pohlavných chorôb.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Lásku obetovala celoživotnej pomoci ženám, napokon ju popravilo gestapo Čítajte 

Systém navyše nijako nechránil ženy pred tehotenstvom. Väčšina z nich v tábore v dôsledku zlej výživy a vyčerpania stratila menštruáciu, a tak bolo riziko tehotenstva minimalizované. Ak ženy predsa len počali, automaticky im vykonali umelý potrat.

„Väčšina z nich sa nevrátila. A tie, ktoré sa vrátili, boli spravidla ťažko choré. Zvyčajne nakazené nejakou pohlavnou chorobou, syfilisom alebo kvapavkou, iné sa vtedy nevyskytovali. Alebo boli nakazené inak a pri návrate do lágrov ešte žili, ale potom väčšina z nich zomrela,“ uvádza sa v knihe Sexualizované násilie prostredníctvom spomienky niekdajšej vedúcej revíru v Ravensbrücku.