Niekedy v lete v roku 1943 sa Marshall B. Rosenberg začal zaoberať dvoma otázkami: Čo nás odvádza od našej prirodzenej schopnosti vcítiť sa do druhých a vedie k násilnému či k vykorisťujúcemu zaobchádzaniu? A naopak, čo umožňuje niektorým ľuďom zachovať si schopnosť vcítenia sa aj za najťažších okolností?
Donútili ho k tomu vtedajšie rasové nepokoje v Detroite, kde žil, a tiež bitka od spolužiakov, ktorú dostal len preto, že bol Žid.

Niekde tam sa zrodil počiatok jeho psychologickej a edukátorskej kariéry - v rámci nej sa preslávil najmä tým, že vyvinul prístup takzvanej nenásilnej komunikácie.
Jej cieľom je u ľudí podporovať partnerstvo a riešiť medzi nimi konflikty - ako vo vzťahoch, tak aj v spoločnosti ako takej. Tento princíp pritom skúmal viac než 40 rokov a svoje poznatky úspešne uplatnil v mnohých oblastiach.
"Napríklad pri ozbrojených konfliktoch znepriatelených kmeňov v Rwande, vo vojnových oblastiach na Balkáne alebo v Afganistane. Či s ním pracovali manažéri, policajti, lekári, advokáti, deti, učitelia, alebo rodičia, nehralo žiadnu rolu. Metóda nenásilnej komunikácie je celkom univerzálna a použiteľná aj v najťažších podmienkach," píšu v knihe Umenie úspešnej komunikácie (2013) Andreas Basu a Liane Faustová.
Čo je cieľom nenásilnej komunikácie
Pri vcítení sa, o ktorom Rosenberg toľko premýšľal, hrá kľúčovú úlohu jazyk a voľba slov.