Keď starneme, začíname byť rodičmi vlastných rodičov

Občas, keď v meste alebo u lekára vidím starších pánov, šedivých, krehkých mužov o paličke, premkne ma pocit dojatia aj ľútosti.

Často mi pri tom do mysle vbehne obraz môjho otca, ktorý už pár rokov pred svojimi päťdesiatymi narodeninami, nahlodaný rakovinou, vyzeral trochu ako oni.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Som v najlepších rokoch, ale teším sa na to, keď budem stará Čítajte 

Všímam si tých pánov s ostrými črtami, kostnatými rukami a hrdým, dojemne odhodlaným pohľadom, odrazom jesene života, a predstavujem si s dosiaľ nepoznaným pocitom smútku, aké by bolo môcť takto vidieť vlastného rodiča.

Pomáhať mu, chrániť ho, vodiť k lekárovi aj na nákupy, pozorovať, ako sa jeho čoraz nemohúcnejšia staroba odovzdáva môjmu čoraz zrelšiemu vedeniu, ako spoločne tancujú a idú si v ústrety, a potom zase ustupujú v rodičovsko-detskom rytme.

S otcom mi to dopriate nebude. Čím viac sa však blížim k tridsiatke, tým viac vnímam aj prerod, ktorý neprišiel s nejakým konkrétnym míľnikom – univerzitným titulom, manželstvom, hypotékou či deťmi, ale len tak plazivo, a hlási sa čoraz viac o slovo pri mojej mame.