Lívia Ilavská (32) pracuje v developerskej spoločnosti, jej pracovné nasadenie však nie je také, ako by chcela.
„V pondelok a utorok idem do práce, v utorok zároveň na odbery krvi, v stredu som na chemoterapii, vo štvrtok mám obrovské množstvo energie, čo spôsobujú kortikoidy, ktoré dostávam spolu s chemoterapiou. V piatok sa zas nedokážem postaviť. Z celého pracovného týždňa som reálne produktívna dva dni,“ hovorí.
Lieči sa v Národnom onkologickom ústave, kde od mája 2020 podstupuje chemoterapiu.
Jasná diagnóza

Jej peripetie sa začali v januári 2020. Ešte v roku 2019 si na prsníku nahmatala hrčku, no neprikladala tomu veľký význam, keďže už v minulosti mala skúsenosť so zdurenou uzlinou.
Na začiatku tohto roka sa však predsa len odhodlala navštíviť odborníka. Absolvovala vyšetrenia aj magnetickú rezonanciu a diagnózu jej lekár oznámil, keď bola v práci. Šok sa pretavil do sĺz a bez vysvetľovania v ten deň z práce odišla.
Nemocnice v tom čase boli zatvorené, no Líviin lekár mal súkromnú ambulanciu, kde ju vyšetril. Podstúpila biopsiu a čakala na výsledky.
No ani tie neboli povzbudivé. Nádor bol zhubný a Lívia dostala termín operácie. V jej prípade išlo o nádor druhého stupňa. No keďže mala menej ako 35 rokov, spadala do skupiny, v ktorej je rakovina agresívnejšia.
Počas operácie jej preto odstránili prsník, no ponechali bradavku.

„Mala som v uzline pozitívnu mikrometastázu a po operácii mi nechali bradavku, čo môže tiež predstavovať určité riziko. V tejto oblasti ešte môže dochádzať k množeniu rakovinových buniek. Pre istotu ju takisto odstraňujú. Keď to však urobia, nedokážu ju zrekonštruovať. My sme sa s doktorom dohodli, že keby to bolo možné, nech mi ju ponechajú. Ale nie na úkor zdravotného rizika,“ vysvetľuje onkologická pacientka.