Do ulíc sa už nechodí protestovať proti režimom a vojnám, ale za zmenu systému a za klímu. No kým nebudeme citlivejší k nášmu vnútornému prostrediu, nedokážeme byť citlivejší ani k tomu vonkajšiemu. "Kým sme schopní žiť sebadeštruktívny život, logicky nebudeme brať ohľad na to, že ničíme planétu," hovorí psychologička MARCELA HRAPKOVÁ.
V rozhovore sa dočítajte aj:
- prečo je klimatická úzkosť potrebná a v čom môže byť nápomocná,
- ako funguje myseľ ľudí, ktorí ignorujú klimatickú krízu,
- či je správne nemať pre ekologickú krízu deti,
- či sa dokážeme psychicky pripraviť na katastrofu.
Čoraz viac sa píše o klimatickej kríze a ekologických katastrofách, ľudia sa dostávajú k alarmujúcim informáciám a vyvoláva to v nich obavy a tiež klimatickú úzkosť. Môžeme ju nazvať novým psychologickým fenoménom?
Klimatická úzkosť je skutočná. Trpia ňou najmä ľudia, ktorí vedia, čo sa deje s planétou, teda aktivisti, environmentalisti, ekológovia.
Nie je to však až taká rozšírená diagnóza, aby ľudia masovo chodili na terapie čisto pre klimatickú úzkostť Skôr sa v nich ozývajú emócie a snažia sa nejako si s nimi sami poradiť alebo ich využívajú na to, aby sa mobilizovali na nejakú akciu.
Takže ľudia tento stav nepovažujú za taký závažný, aby vyhľadali pomoc?
Psychologická ambulancia nie je dobrá platforma na riešenie úzkostí tohto typu. Platforma je práve Zem.
Treba meniť systém, spôsob, ako pristupujeme k planéte a ozdraviť ju, nie sa zbavovať úzkosti, keď na ňu máme reálnu príčinu. Úzkosť nás len informuje o tom, že žijeme vo svete, ktorý je sebadeštruktívny.
Klimatickú úzkosť teda vyriešime iba aktivitou?
Presne tak. Myslím si, že ju vieme pretaviť na niečo pozitívne. Ak tejto planéte skutočne hrozí zánik a ak sa rútime smerom, ktorý je deštruktívny a pre ľudí ohrozujúci, tak je dobré to zobrať vážne a nie riešiť prejav u psychológa.
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
