Radí nevlastným rodičom: Nepodľahnite tlaku, že partnerove deti musíte ľúbiť

Hovorí, že slovo macocha, ale aj otčim priamo evokujú rozprávky o nešťastných deťoch. Sama sa stala nevlastnou matkou a hľadala nielen spôsob, ako sa zblížiť s partnerovými deťmi, ale aj slovník, ktorý by ju zbavil označenia macocha.

Kamila Šimůnková - Petrovská napísala knihu Třetí rodič a vedie rovnomenný projekt, ktorý pomáha nevlastným rodičom a komponovaným rodinám prekonávať náročné obdobia.

V rozhovore sa dočítate, v čom sú tieto rodiny iné, čo sa vo výchove nevlastných detí očakáva od žien a čo od mužov a aj to, akú úlohu vo výchove tretí rodičia zohrávajú.

Vo vašej knihe Třetí rodič, ale aj v prednáškach a rozhovoroch veľmi jasne formulujete, že nevlastný rodič nemusí deti svojho partnera milovať. Je to podľa vás dôležité posolstvo?

Dôležité je povedať dve veci. Mnohí tretí rodičia majú svoje nevlastné či bonusové deti veľmi radi a ľúbia ich rovnako ako svoje vlastné. Zároveň sa však snažím povedať aj to, že keď človek vstúpi do tejto náročnej roly, často na seba vytvára tlak, že partnerove deti musí milovať. Toto však nie je dobrý východiskový bod.

Príroda a biológia dávajú vlastným rodičom výhodu a láska je zvyčajne samozrejmá. Vzťah k nevlastným deťom je trochu daný vzájomnými sympatiami, ale vo všeobecnosti si ho vytvárame až prostredníctvom spoločných zážitkov, spoločným životom a musíme sa ho učiť.

Pre vnútornú pohodu nevlastného rodiča je preto veľmi dôležité nepodľahnúť tlaku, že dieťa musí ľúbiť a musí sa to diať od začiatku.

Veľkú úlohu asi zohráva aj to, že nevlastní rodičia nie sú s dieťaťom od jeho narodenia, ale vstupujú do jeho života v istej fáze, doslova uprostred deja.

To je dôležitý faktor, o ktorom hovoria aj psychológovia. Štartová čiara je celkom iná pre ľudí, ktorí dieťa poznajú od jeho útleho detstva, ako pre tých, ktorí dieťa spoznajú, keď má tri, šesť alebo desať rokov.

Vaša kniha prináša okrem iného aj nový slovník či nové termíny. Nevlastný rodič je tretí rodič, nevlastné dieťa označujete ako bonusové, patchworkovú rodinu ako komponovanú. Prečo bolo pre vás dôležité vytvoriť a začať používať tieto termíny?

Do veľkej miery to vychádzalo z mojej osobnej skúsenosti. Keď som sa stala nevlastnou mamou, mrzelo ma, že pre tento vzťah neexistuje žiadne príjemné alebo aspoň neutrálne pomenovanie.

V češtine a asi aj v slovenčine má slovo "nevlastný" negatívnu konotáciu. Slovo macocha, ale aj otčim priamo evokujú rozprávky o nešťastných deťoch a sú veľmi nepríjemné.

Sama pre seba som teda aj v iných jazykoch hľadala nejaké prijateľné pomenovanie, no zistila som, že všade je to veľmi podobné. Raz mi však zišlo na um pomenovanie tretí rodič a veľmi sa mi uľavilo. Aj vďaka mojej knihe sa toto pomenovanie začalo používať aj v médiách.

V čom spočíva jeho výhoda?

Je neutrálne a povedala by som, že prospieva aj pohode v rodinných vzťahoch. To, ako sa ľudia oslovujú, je dôležité. Napríklad označenie bonusové deti a bonusoví rodičia, ktoré som prevzala z nemčiny, pôsobia v podstate pozitívne. Aj pre deti je istý druh stresu, keď nevedia, ako majú nevlastnému rodičovi povedať pred inými ľuďmi.

Keď napríklad predstavujú nevlastných rodičov kamarátom, môžu povedať: toto je moja macocha, nevlastná mama alebo priateľka môjho otca.

Často to vyvoláva rozpaky a je to krkolomné. Mám spätné väzby, že keď deti z komponovaných rodín môžu nevlastných rodičov pred kamarátmi označiť ako bonusová mama či otec, uľaví sa im.

Rozvodovosť na Slovensku aj v Česku je veľmi vysoká. Rodiny sa rozdeľujú a následne aj spájajú do nových. O tomto fenoméne vieme, no málo sa o ňom hovorí. V čom sú komponované rodiny zostavené z nevlastných detí a rodičov iné ako pôvodné, nukleárne?

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Vo väčšine slovenských rodín dominuje kontrola, hovorí výskumníčka (rozhovor) Čítajte 

V mnohých veciach. To, čo je vidieť na prvý pohľad, je, že sa v nich všetko deje rýchlejšie. Zjavné je to najmä na začiatku partnerského vzťahu.

Keď sa zoznámia dvaja ľudia, ktorí nemajú deti, spoznávanie sa, odhaľovanie pekných aj menej pekných stránok toho druhého a rozhodnutie žiť spolu, trvá zväčša roky.

Keď však vstúpite do vzťahu s človekom, ktorý deti má, všetko sa zvykne zbehnúť v priebehu niekoľkých mesiacov, dokonca aj týždňov. Tým, že sú deti neustále prítomné, na povrch sa rýchlo dostávajú povahové vlastnosti a slabiny partnerov.

Vzhľadom na to, že deti potrebujú mať domov a zázemie, rodiny chcú čo najskôr fungovať a často sa k sebe rýchlo nasťahujú.

V komponovaných rodinách, ktoré založia napríklad dvaja rozvedení ľudia, býva aj viac detí, čím dochádza k viacerým konfliktom, praktickým a logistickým problémom.

Viac ako v pôvodných rodinách dochádza aj k hodnotovým konfliktom, pretože deti do rodín vstupujú s pravidlami, zvykmi a hodnotami, v ktorých boli vychované. Najmä nevlastní súrodenci vnímajú, že v každej rodine platili iné pravidlá a nájsť strednú cestu často trvá.

Znie to náročne.

Nechcela by som, aby to vyznievalo tak, že v týchto rodinách je to len ťažké. Áno, niekedy je, no zároveň treba povedať, že sa tu deje mnoho pekného. Mnohé rodiny sú veľmi spokojné, pretože sa navzájom konečne našli partneri, ktorí k sebe patria.

Poznám rodiny, v ktorých si deti želali súrodenca a vďaka bonusovým rodičom ho získali. Syn jednej mojej známej požiadal svojho nevlastného brata, aby mu išiel za svedka. Podobných situácií a vzťahov je veľa a myslím si, že sú o to krajšie a kvalitnejšie, že je za nimi mnoho práce.

V partnerstvách komponovaných rodín je pravdepodobne stále trochu prítomný aj bývalý partner. Nespôsobuje to problémy?