Moje deti mali svoju virtuálnu stopu vytvorenú dávno predtým, než si do bazéna sociálnych médií "namočili nohy".
Všetko, čo sa im udialo, vrátane ich úspechov, obáv o ich zdravotný stav aj bláznivého šantenia, zdobilo môj facebook odkedy každé z nich prišlo na svet. Dokumentovala som svoju cestu materstvom vo verejných blogoch aj šťavnatých stĺpčekoch, z ktorých mnohé dnes ľutujem.
Asi pred šiestimi rokmi, ako som pokračovala v zdieľaní mojej cesty materstvom, som začala spochybňovať neustále používanie sociálnych sietí na dokumentovanie a zverejňovanie každého môjho rodičovského kroku.
Začala som tiež spochybňovať moje neustále používanie sociálnych médií na dokumentovanie každého kroku svojich detí. Rozšírila som si obzory a pozrela som sa na "sharenting" (nadmerné zverejňovanie informácií o svojich deťoch na sociálnych sieťach pozn. red.) nielen ako matka, ale aj ako odborníčka na detské práva.

Začala ma zaujímať jedna vec - sú ich fotografie, ktoré okupujú oveľa viac miesta na mojej virtuálnej nástenke než na stenách mojej obývačky, naozaj moje, aby som ich mohla uverejňovať?
Vyzbrojená titulom z práva a vášňou pre zákony o mladistvých som použila svoj vlastný život ako prípadovú štúdiu a strávila som niekoľko rokov skúmaním, ako sa prelína právo rodiča niečo uverejňovať a záujem dieťaťa v súvislosti s jeho súkromím.
Vlastnú cestu a to, čo som sa počas nej naučila, som zdokumentovala v mojej novej knihe "Growing Up Shared" (z ang. vyrastať a byť zdieľaný)
Tu sú štyri kľúčové veci, ktoré som počas toho obdobia zistila, a ktoré sa snažím zaradiť do svojho vlastného života, pričom to odporúčam aj iným.
1. Sami robte to, čo kážete
Vzhľadom na pandémiu nového koronavírusu sa mnohé z našich detí začali spoliehať na technológie pri komunikácii s ostatnými viac, než inokedy. Pri deťoch, ktoré sú doma a bez svojich kamarátov, je lákavé kontrolovať každé ich stlačenie klávesnice.