Postaviť sa vagabundom sa musíme naučiť

Tento týždeň som si o jednej ráno našla v telefóne správu. Kamarát mi písal, že sa uprostred noci ohradil voči opitému fašistovi, ktorý v centre Bratislavy hajloval. „Ani neviem, ako sa do mňa dostalo toľko bezprostrednej odvahy,“ referoval mi.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Nefackajte predo mnou svoje deti, bude to bolieť aj vás Čítajte 

Asertivita nepatrí k jeho silným stránkam, keď teda fašistovi rázne povedal, aby okamžite prestal zdvíhať pravicu, inak na neho zavolá políciu, a odporučil mu doštudovať si dejiny, prekonal sám seba viac ako tí, ktorí by v rovnakej chvíli čelili „len“ opodstatnenej obave z nočnej bitky.

Tej sa napokon vyhol iba vďaka súhre šťastných okolností.

Podobnú situáciu, ktorá bola skúškou odvahy, som prednedávnom zažila tiež. Večerné ticho našej pokojnej štvrte rušil muž, ktorý vzťahové problémy s priateľkou riešil hlučne a nepríjemne na ulici.

Keď pribúdali vulgarizmy a stupňovala sa slovná agresivita, s telefónom s predvolenou rýchlou voľbou na políciu som vyšla z bytu, v ktorom bol len spiaci syn.