História Československa by zrejme vyzerala úplne inak, keby všetky ženy začiatkom 20. storočia videli zmysel života iba v láske a rodine. To, že si niektoré zaumienili byť užitočné aj na iných frontoch, prirodzene, zmenilo aj chod dejín.
Jednou z takých žien bola aj Františka Plamínková, o ktorej sa často hovorí ako o zabudnutej postave Československa.
Chýba v knihách dejepisu, no pritom sa zaslúžila o ženské volebné právo na našom území, o zrušenie celibátu učiteliek aj o založenie emancipačného hnutia v prvej polovici 20. storočia.
Bola učiteľkou, političkou, novinárkou, antifašistkou, organizátorkou medzinárodného a českého ženského hnutia.
"Mňa zabilo to, že som žena. Keby som bola mužom, bola by som sa pravdepodobne stala nejakým vplyvným činiteľom. A keď už som žena, mala som v sebe mať menej zmyslu pre spravodlivosť, aby som nemusela všade zasiahnuť," napísala svojej priateľke Albíne Honzákovej v roku 1920, keď už bolo jasné, že pred láskou dala prednosť životu, ktorý presahoval jej individuálny svet.
Učiteľka, ktorá odmietala celibát
Slovenky volia už sto rokov: Predpokladalo sa, že sa budú riadiť kazateľnicou (rozhovor) Čítajte Františka Plamínková sa narodila v roku 1875 do dobre situovanej rodiny obuvníckeho majstra.
U svojich rodičov videla, že manželstvo môže fungovať aj inak, než bolo v tej dobe štandardom - mama a otec si boli rovnocenní a popierali vžitú predstavu, že muž by mal byť nadradený žene.
Františka bola bystrá a rozhodla sa stať učiteľkou, jej kroky teda viedli na Štátny ústav pre vzdelanie učiteliek. Prejavovala sa ako veľmi odvážna, nápaditá a šikovná žiačka. Počas štúdia sa navyše zaľúbila do medika Viléma Feyrera.
Televízny dokument Zuzany Zemanovej pre Českú televíziu odhalil, že dvojica sa rozprávala o spoločnej budúcnosti aj rodine. On sa mal stať lekárom, ona učiteľkou, tento plán však vôbec nebol jednoduchý - ženy v učiteľskom povolaní totiž, na rozdiel od mužských kolegov, obmedzoval povinný celibát. Nesmeli sa vydávať a mať deti.
Dôvodom bolo, že spoločnosť si nedokázala predstaviť, ako by mohli zastávať rolu aj v zamestnaní, aj v rodine. Školy tiež odmietali platiť vydaté učiteľky, ktoré mal podľa zvyklosti živiť manžel.
Plamínková proti celibátu vehementne bojovala a zasadzovala sa za jeho zrušenie. Argumentovala, že vzdelané ženy by spoločnosť mala podporovať v tom, aby sa stali matkami a vytvárali tak ďalšiu vzdelanú generáciu.
Keď malo dôjsť ku konečnému rozhodnutiu, Plamínková sa spoločnej budúcnosti s Vilémom vzdala. „Osobnú slobodu si cenila omnoho viac než akýkoľvek vzťah," vysvetlila pre Český rozhlas historička Dana Musilová.
Aby ženy mohli voliť
Cestovali okolo sveta, pomáhali iným. Kto boli hrdinky prvej republiky Čítajte Plamínková pôsobila v Spolku českých učiteliek aj v ďalších ženských hnutiach. V roku 1903 založila Ženský klub český, ktorého hlavným poslaním bola osveta a posilnenie sebavedomia žien, ale aj problematika rovnoprávnosti.
Na otvorení klubu sa dokonca osobne zúčastnil aj Tomáš Garrigue Masaryk, ktorý požiadavky žien podporoval. Plamínková si ako hlavná tvár klubu doň pozývala rôzne filozofky, lekárky, historičky.
V tom čase sa tiež spájala s emancipačnými hnutiami v zahraničí, spolupracovala s rôznymi alianciami a organizáciami. V roku 1905 založila Výbor pre volebné právo žien, vďaka ktorému sa Božena Viková-Kunětická stala prvou ženou v Českom krajinskom sneme.
Plamínková cestovala po krajine, prezentovala, rečnila pred davmi ľudí. Aj vďaka nej sa napokon podarilo krátko po vzniku prvej ČSR presadiť všeobecné volebné právo bez rozdielu pohlavia.
Po formálnej stránke bol cieľ splnený, priniesol však so sebou ďalšie problémy. Na jednej strane to boli tradičné predstavy o rolách žien, ktoré v spoločnosti pretrvávali, na druhej obavy o to, aby sa do politiky nezačali dostávať "až príliš".
Nebojovala proti mužom
Aktivistka vo svojej prednáške Žena v demokracii z roku 1924 kritizovala snahy obmedziť počty žien v politike a v samosprávach, ich znevýhodňovanie v štátnej službe aj súdnictve a argumentovala, že by ich, naopak, malo byť viac.
Presadzovala na tú dobu provokatívnu myšlienku 50-percentného zastúpenia žien v parlamente. „Ženám sa nikdy nedá príležitosť, aby sa zapracovali. Žiada sa od nich, aby sa vopred osvedčili, ako a kde, je však hádankou. A predsa sa nedá nevidieť väčšia chápavosť žien, schopnosť premýšľať a rozhodovať sa v dôležitých momentoch," napísala.
“Nech si nikto z mužov nemyslí, že naše organizácie sú bojovne zamerané proti nim.
„
Plamínková bojovala za to, aby mohli muži a ženy spolupracovať, nie stáť proti sebe.
"Nech si nikto z mužov nemyslí, že naše organizácie sú bojovne zamerané proti nim. Bol by smútok môjho života, keby som mala odchádzať a nevidieť, ako aj muži pochopili, že len žena sebavedomá a sama sebou istá, je ich najlepšou družkou a najcennejšou spolupracovníčkou," cituje ju spomínaný dokument ČT.
A predsa sa nevydala
Po prvej svetovej vojne vstúpila Plamínková do národnej socialistickej strany, do revolučného národného zhromaždenia sa však nedostala. Niektorí sa smiali, že práve preto, lebo by mnohých mužov preskočila v inteligencii aj znalosti jazykov.
Pracovať začala na pražskom magistráte a najmä jej zásluhou došlo aj k zrušeniu celibátu učiteliek. V rámci komunálnej politiky sa zaoberala ženskými a sociálnymi témami, školstvom, bola aj vo finančnej a technickej komisii. Jej pole pôsobnosti bolo veľmi široké.
Zhruba v období po vzniku prvej ČSR sa s Plamínkovou znova pokúsil spojiť aj Vilém, no jeho druhú žiadosť o ruku odmietla. Pred svoje priezvisko si síce začala písať iniciálu F, trvalo oddaná napokon zostala iba svojej práci.
V roku 1923 založila nepolitickú organizáciu Ženskú národnú radu. Tá okrem toho, že vydávala vlastný časopis a propagovala umeleckú tvorbu žien, tiež pripomienkovala zákony, aby nepoškodzovali ženy.
Plamínková sa vďaka tomu zasadila o dlhšiu materskú a neskorší nástup žien do práce po pôrode, snažila sa dosiahnuť modernosť v pôrodníctve a aj zákonné zrovnoprávnenie manželských a nemanželských detí.
Františka Plamínková na Medzinárodnej konferencii za práva žien v Zurichu (piata zľava). (zdroj: Wikimedia Commons)Plamínková píše Hitlerovi
Hoci bola aktívna aj v zahraničí ako zástupkyňa ČSR na rôznych konferenciách, do vyššej politiky doma sa dostala až v roku 1925, keď ju zvolili za senátorku. Vo funkcii zotrvala aj po ďalších voľbách až do zrušenia senátu v roku 1939. V tomto roku sa však svet zmenil.
Plamínková si dianie všímala a upozorňovala na to, že sa vzmáhajú nacionalistické prúdy a nad Európou visí hrozba vojny. Potom prišiel rok 1938, ktorý bol pre ňu zlomový z viacerých ohľadov. Trápili ju zdravotné problémy a dozvedela sa aj o smrti Viléma Feyrera.
Navyše urobila odvážny čin, napísala otvorený list Adolfovi Hitlerovi. V ňom ho priamo označila za diktátora a vyčítala mu lživé výroky o prezidentovi Benešovi. Po tomto kroku však prišlo prenasledovanie.
Na muške gestapa
Prečo platiť dane, keď nemôžem ísť voliť, pýtala sa Lucy Stoneová Čítajte Plamínková sa vďaka kontaktom v zahraničí mohla dostať do všetkých krajín Európy aj do USA, kde nadväzovala spolupráce. Nezostala však v bezpečí mimo republiky.
Po návrate zo Škandinávie ju vypočúvalo gestapo. Prvého septembra 1939 ju prvýkrát zatkli a niekoľko týždňov väznili za účasť v odboji. Keď ju pustili, na tele síce mala rany, no v duši aj naďalej odhodlanie.
Pokračovala v práci v Ženskej rade, ktorá v tom čase pomáhala aj vojnovým utečencom a zabezpečovala výmenu informácií so zahraničím. Neskôr jej vedenie odovzdala do rúk svojej priateľke, právničke a političke Milade Horákovej.
Vplyv Plamínkovej v spoločnosti však nedal spávať úradom, ktoré sa ju snažili skompromitovať, hľadali na ňu čokoľvek. Útoky na jej osobu prichádzali aj cez novinové články od kolaborantských novinárov.
Dva týždne po atentáte na ríšskeho protektora Reinharda Heydricha zatkli Plamínkovú znovu a odviezli ju do Terezína.
Poprava inteligencie
Začiatkom leta 1942 Plamínkovú previezli do pražskej väznice na Pankráci. To bol jej koniec. Vo veku 67 rokov ju zastrelili. Nacisti popravu vykonali bez súdu, za oficiálny dôvod za považovala podpora atentátu na Heydricha, pričom v skutočnosti išlo o cielenú likvidáciu inteligencie a odboja.
Plamínková bojovala za svoje ciele do konca života a dnes býva označovaná za političku svetových kvalít a veľkú feministickú osobnosť.
Pavel Večeřa vo svojej diplomovej práci o nej tvrdí, že založila nový feministický smer, takzvaný český politický feminizmus, ktorého základom bolo jej presvedčenie, že žena môže byť užitočnejšia vo verejnom živote viac, než v rodine.
Jej názor, že nikto nemôže hájiť potreby žien lepšie, než ony samy, nestráca na aktuálnosti ani dnes.
Tento článok bol pripravený ako súčasť osláv 100. výročia udelenia volebného práva ženám na našom území aj v USA. Je súčasťou projektu denníka SME podporovaného Veľvyslanectvom USA na Slovensku.
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
