Ignorovať svet taký, aký je, rodinu nezachráni

Celé roky som svojho najlepšieho priateľa volala „bráško“. Nie tak pubertiacky a frajersky, ako sa občas oslovujú spriaznení ľudia medzi sebou, ale s plnou vážnosťou. Spätosť medzi nami nedávala priestor na žiadne iné roly, ktoré by sme si mohli či chceli pripísať.

Chcela som ho za brata, ktorého som nikdy nemala, a tak ním bol.

Súvisiaci článokSúvisiaci článok Aká krajina, taký Príbeh služobníčky alebo mentálne cvičenie podľa Jocha Čítajte 

Odmalička som akosi tušila, že rodina je to, čo získame narodením, ale aj to, čo si počas života sami vyberieme.

Definície-nedefinície, ten pojem mal pre mňa vždy širší význam než to, čo chcú v rodine niektorí vidieť dnes.

Papierovú jednotku, mamu, otca, deti, strýkov a tety, bratrancov a sesternice či prarodičov, lebo veď tak to je a má byť, len sa občas zdá, že práve to je často hlavnou tragédiou tejto témy.