V roku 1837 adresoval aktivista William Lloyd Garrison Kongresu Spojených štátov rozsiahlu petíciu, v ktorej tisíce ľudí požadovali zrušenie otroctva. Členovia Kongresu však po preštudovaní dokumentu usúdili, že váha všetkých podpisov nie je rovnaká. Petíciu totiž podpísali aj ženy.
V tom istom roku sestry Angelina a Sarah Grimkéové vystúpili pred publikum, v ktorom sedeli muži aj ženy. Podľa vtedajších zvyklostí sa však zmiešanému publiku mohli prihovárať len muži a ak verejne rečnili ženy, smeli tak robiť len v uzavretej, ženskej spoločnosti.
Predstaviteľov kongregačných cirkví správanie sestier Grimkéových natoľko pobúrilo, že veriacim adresovali pastiersky list, v ktorom verejne vystupujúce ženy odsúdili.
Tieto udalosti, ako aj viaceré osobne prežité nespravodlivosti priviedli v tom čase len osemnásťročnú Lucy Stoneovú k pevnému rozhodnutiu: Nenechá sa zastaviť, zastrašiť ani obmedzovať. Dosiahne najvyššie možné vzdelanie, bude verejne vystupovať, hovoriť a bojovať za práva žien.
Ženy bez práv a bez peňazí
Vlastnili ju štyria otrokári. Poslednému utiekla a stala sa slávnou rečníčkou Čítajte Stoneová bola jednou z prvých amerických žien s univerzitným vzdelaním, vynikajúca rečníčka a aktivistka.
Nebála sa protestovať a štrajkovať proti nespravodlivej mzde, svojmu manželovi pri sobáši odmietla sľúbiť poslušnosť a ponechala si svoje priezvisko.
Bez odhodlania a húževnatosti Lucy Stoneovej by boj za volebné právo žien prebiehal výrazne komplikovanejšie aj napriek tomu, že sa v istom momente odklonila od hlavného amerického feministického prúdu.
Na rozdiel od väčšiny vtedajších aktivistov a aktivistiek sa nechválila svojimi úspechmi, nikdy nespísala svoje pamäti a možno aj preto dnes patrí k významným, no prehliadaným ženám dejín.
Narodila sa v roku 1818 ako ôsma z deviatich detí farmára Francisa Stonea a jeho ženy Hannah vo West Brookfielde v štáte Massachusetts. Rodina nikdy netrpela hladom, no Lucy bola už v ranom veku svedkom a obeťou rôznych nespravodlivostí.
Rodinný rozpočet držal pevne v rukách otec a ak chcela matka kúpiť veci, ktoré považoval za nedôležité či márnivé, musela potajme predávať farmárske výrobky a tento príjem pred otcom tajiť.
„ Aj keď si Hannah uvedomovala, že prinajmenšom podľa zákona, ktorý dáva manželom kontrolu nad všetkým majetkom rodiny, kradne, povedala dcére, že na to má právo," uvádza v publikácii Lucy Stone: An Unapologetic Life historička Sally McMillenová.
Lucy tento morálny paradox vnímala veľmi citlivo a finančné postavenie žien v manželstve neskôr často kritizovala.
Ešte citlivejšie vnímala platovú nespravodlivosť. Podobne ako jej súrodenci, aj šestnásťročná Lucy začala vyučovať v okresných školách. Na rozdiel od svojich bratov však dostávala výrazne nižší plat a to aj vtedy, keď učila viac predmetov ako oni.
Stoneová sa síce sťažovala školskému výboru, no ten jej odkázal, že nič iné ako „ženskú mzdu“ jej ponúknuť nemôže.
Prečo platiť, keď nemôžem voliť?
V Rakúsku jej hovorili tlstá Bertha, vo Švédsku jej udelili Nobelovu cenu Čítajte S podobnými situáciami bojovala aj neskôr. Stoneová túžila po univerzitnom vzdelaní, čo bolo v prvej polovici 19. storočia pre ženy takmer nemožné.
Prvou školou, ktorá poskytovala vysokoškolské vzdelanie mužom aj ženám, bola Oberlin College v štáte Ohio, na ktorú sa ako dvadsaťpäťročná zapísala.
Aby mohla uhradiť náklady spojené so štúdiom, musela ďalej učiť. Školský poriadok však vyžadoval, aby študenti dávali len hodiny v domácom prostredí, ktoré sprostredkovala univerzita. Aj tá však ženám dávala výrazne nižší plat. V praxi to znamenalo, že Stoneová musela pracovať dvojnásobne viac, aby zarobila toľko ako jej menej skúsení kolegovia.
Roztržka
Lucy Stoneová sa počas svojho života dostala do konfliktu s významnými predstaviteľkami ženského hnutia Susan B. Anthonyovou a Elizabeth Cady Stantonovou.
Dôvodom bola jej podpora 15. dodatku ústavy prijatého v roku 1870. Ten síce umožnil volebné právo mužom bez ohľadu na rasu a farbu pleti, no z volebného procesu vylúčil ženy.
Stoneová sa nazdávala, že ak volebné právo nemôžu mať ženy, mali by ho mať aspoň bývalí otroci. Anthonyová a Stantonová dodatok v tomto znení nepodporili. K opätovnému zmiereniu troch významných žien ženského hnutia došlo až na sklonku jej života.
Podala teda sťažnosť. Na jej stranu sa postavili aj rodiny, v ktorých učila, a univerzita pod tlakom verejnosti napokon uznala Stoneovej a ostatným ženám rovnaký plat ako mužom.
O pätnásť rokov neskôr, už ako ostrieľaná aktivistka, poukázala zas na nespravodlivosť a dvojitý štandard pri platení daní. V roku 1858 odmietla zaplatiť daň z nehnuteľnosti za dom, ktorý v predchádzajúcom roku kúpila s manželom Henrym Blackwellom.
Ako dôvod neochoty zaplatiť daň uviedla, že zdanenie majetku žien, ktoré nemajú možnosť volebného práva, je proti základným princípom Spojených štátov amerických.
Spolu s manželom podávali zákonodarcom rôzne petície, v ktorých upozorňovali na tento nesúlad a žiadali volebné právo pre ženy. Prípad mal veľkú publicitu a nasledovalo ho viacero žien. Iné zas prichádzali k volebným urnám s tým, že keď platia dane, majú mať právo aj na účasť vo voľbách.
Zbili ju, no hovorila ďalej
Strávila desať dní v blázinci a napísala, ako sestry trápia pacientky Čítajte Zavedenia všeobecného volebného práva pre ženy sa síce Lucy Stoneová nedožila, no po celý život zaň vytrvalo bojovala.
Ako nadaná rečníčka vystupovala na mnohých zhromaždeniach a verejne hlásala myšlienky o potrebe slobody pre otrokov a ženy. To, čo dnes znie ako jednoduchá záležitosť, bolo v 19. storočí prejavom obrovskej odvahy.
Verejné vystupovanie žien spoločnosť neakceptovala, Stoneovú fyzicky napadli aj vylúčili z cirkvi. Napriek tomu sa nedala zastrašiť. Historička McMillenová na základe dobových záznamov uvádza, že jej prejavy boli mimoriadne.
Bez akejkoľvek zvukovej techniky dokázala zrozumiteľne rečniť pred 500 až 1000 členným davov, jej argumenty boli presvedčivé a pochopiteľné a prejavy emotívne.
Rečnenie však nebolo jediným spôsobom, ako ženám pootvárala brány k volebnému právu. V roku 1850 zvolala kongres Dohovoru o právach žien vo Worchesteri v štáte Massachusetts, prvý zo série významných stretnutí, na ktorých sa diskutovalo o postavení žien a detí, právach Afroameričanov a mnohých iných sociálnych témach.
Okrem toho s manželom založili a vydávali noviny Woman's Journal. Išlo o jedny z mála periodík, ktoré poskytovali priestor ženským témam a autorkám.
Predmanželská zmluva pre šťastné manželstvo
Na medicínu ju prijali zo žartu a liečiť mala len prostitútky, ona založila vlastnú nemocnicu Čítajte Nemenej dôležitý je aj osobný život Lucy Stoneovej. Navzdory spoločenským a náboženským zvykom totiž dokazoval, že manželstvo nemusí byť podriadený zväzok.
Stoneová sa nikdy nechcela vydať, pretože si uvedomovala, že manželstvo pre ženu znamená absolútnu stratu slobody.
Tento názor mala aj v roku 1853, keď sa zoznámila s právnikom Henry Blackwellom. Blackwell pochádzal z úspešnej a vzdelanej rodiny, jeho sestra Elizabeth bola prvou ženou, ktorá vyštudovala medicínu.
Blackwell okrem vytrvalého dvorenia Lucy Stoneovú presvedčil, že napriek zákonom, ktoré ženu v manželstve znevýhodňujú, môže byť zväzok muža a ženy rovnocenný. Keď napokon Stoneová súhlasila so sobášom, vypracovali predmanželskú zmluvu, ktorá chránila tak jej majetok, ako aj osobné slobody a rešpektovala jej rozhodnutie kedy, ako často a či vôbec sa stane matkou.
Stoneová zároveň odmietla prijať manželovo meno a počas obradu vynechala pasáž svadobného sľubu, v ktorom sa manželovi zaväzuje poslušnosťou.
Akokoľvek neromanticky mohli tieto úpravy pôsobiť, ich manželstvo bolo harmonické a láskyplné. V liste z roku 1855, ktorý si manželia vymenili po istej nehode, Stoneová píše: „Keď som čítala o tvojej záchrane, z mojich úst vyletelo vášnivé ˈ vďaka Bohuˈ . Až doteraz som nevedela, aký drahý a aký nenahraditeľný pre mňa si. Ale keď som premýšľala o tom, aký bezútešný by bol pre mňa život bez teba, koľko jeho slnečného svetla a jeho sily by s tebou pohaslo, pocítila som, ako veľmi ťa potrebujem. “
Ich manželstvo, z ktorého sa narodila dcéra Alice Stone Blackwellová, ukončila až jej smrť v roku 1893. Dcéra Alice pokračovala v diele svojej matky, patrila medzi významné sufražetky a bola bojovníčkou za volebné právo žien. Na rozdiel od svojej matky sa ho dožila.
Tento článok bol pripravený ako súčasť osláv 100. výročia udelenia volebného práva ženám na našom území aj v USA. Je súčasťou projektu denníka SME podporovaného Veľvyslanectvom USA na Slovensku.
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
