Bol máj roku 1851 a v meste Akron v štáte Ohio sa odohrával kongres Dohovoru o ženských právach. Na pódium vystúpila Sojourner Truthová, vysoká černoška a hlbokým hlasom predniesla ostré vety.
"Orala som, sadila a zaháňala do chlieva a žiadny chlap sa mi v tom nevyrovnal. A nie som vari žena? Dokázala som pracovať tak ako oni a zjesť to čo oni - keď teda bolo čo jesť - a tak ako oni som znášala aj údery biča. A nie som vari žena? Porodila som trinásť deciek a všetky som ich videla predávať do otroctva a potom, keď som nad nimi plakala, nepočul ma nikto, len Ježiš. A nie som vari žena?"
Bola to paľba a provokácia. Truthová totiž poukázala na to, že jej poslucháčky síce nemajú práva porovnateľné s mužmi, no ona žila život, v ktorom nemala práva ako človek.
Jej prejav práve v dnešných časoch rezonuje v USA podobne, ako reč Mám sen Martina Luthera Kinga. A to i napriek tomu, že možno nie je úplne pravdivý.
So stádom oviec ju vydražili za sto dolárov
Historici dnes poukazujú na to, že prejav, ktorý dvanásť rokov po udalosti uverejnila bojovníčka za ľudské práva Frances Dana Barker Gage, bol značne skreslený.
Do nevestincov kupovali deti za päť libier. Josephine Butlerová to pomohla zmeniť Čítajte Gagová publikovala "prepis" reči v silnom južanskom dialekte, a to i napriek tomu, že Truthová sa narodila a vyrastala v štáte New York a do svojich deviatich rokov hovorila iba po holandsky. Navyše celkom dokázateľne mala iba päť detí a nie všetky z nich skončili v otroctve.
Napriek tomu je Sojourner Truthová dodnes inšpiratívnou osobnosťou amerických dejín, ktorá významne pomohla v boji za práva žien a Afroameričanov.
So svojím najmladším dieťaťom utiekla z otroctva, ako jedna z prvých černošiek viedla a vyhrala súdny spor s belochom, a hoci bola negramotná, nebála sa verejne hovoriť o hrôzach, ktoré otrokyne prežívali.
Narodila sa v roku 1797 ako jedno z desiatich či dvanástich detí Jamesa a Betsy Baumfreeovcov a spolu s rodinou patrila Charlesovi Hardenberghovi. Keď Hardenbergh v roku 1806 zomrel, deväťročné dievča, ktoré sa v tom čase volalo Isabella, predali dedičia spolu so stádom oviec na aukcii za sto dolárov.
Jej novým pánom sa stal tyran John Neely, ktorý Isabellu aj ostatných otrokov denne surovo bil a o dva roky ju predal ďalšej rodine. V roku 1810 sa tak napokon stala majetkom Johna Dumonta vo West Parku v New Yorku.
Bičovanie za mačku
Osobnosť Johna Dumonta je z dnešného pohľadu prinajmenšom kontroverzná.
“Orala som, sadila a zaháňala do chlieva a žiadny chlap sa mi v tom nevyrovnal. A nie som vari žena?
Dokázala som pracovať tak ako oni a zjesť to čo oni - keď teda bolo čo jesť - a tak ako oni som znášala aj údery biča. A nie som vari žena?
„
"Spýtal som sa jej, či ju jej pán, Dumont bičoval. Odpovedala: 'Ó, áno, občas ma poriadne šľahal, aj keď nikdy kruto. A najťažšie bičovanie, aké mi kedy dal, bolo vtedy, keď som bola zlá na mačku.' V tom čase pozrela na svojho pána ako na Boha; a verila, že o nej vedel všetko a videl ju stále tak, ako sám Boh," uvádza v knihe Rozprávanie Sojourner Truthovej – otrokyne zo severu Olive Gilbert.
Dumont bol podľa všetkého na vtedajšie pomery k otrokom pomerne spravodlivý, netýral ich a voči Truthovej sa dokonca správal nadmieru láskavo. Historička Nell Irvin Painterová však vo svojej publikácii venovanej Sojourner Truthovej uvádza, že jedno z jej piatich detí, druhorodená dcéra Diana, bolo pravdepodobne Dumontovo.
Nemožno pritom predpokladať, že by otrokyňa a pán mali milenecký vzťah. Tehotenstvo bolo s najväčšou pravdepodobnosťou výsledkom zneužitia alebo znásilnenia.
Dumont zároveň Truthovú podviedol a bol to práve on, proti komu odvážne viedla súdny spor.
Spor otrokyne a bieleho muža
Proces zrušenia otroctva prebiehal v štáte New York postupne od roku 1799. Nešlo však o okamžité oslobodenie všetkých otrokov, ale o zákon, podľa ktorého museli všetky deti narodené otrokyniam odpracovať pre pána matky 25 až 28 rokov. Poslední otroci boli oslobodení až 4. júla 1827.
Stačilo niekoľko mesiacov a zničila to, o čo sa feministky usilovali roky Čítajte Dumont pôvodne Truthovovej sľúbil, že ju prepustí na slobodu o rok skôr, teda už v roku 1826, no svoje slová si rozmyslel a otrokyňu obvinil, že po úraze ruky nepracuje toľko, ako by mala.
Truthová sa teda rozhodla utiecť aj so svojou najmladšou dcérou, ktorá v tom čase nemala ani rok. Útočisko našla u rodiny Van Wagenenovcov, ktorá ju najala ako opatrovateľku k svojim deťom, a peniaze, ktoré mali zaplatiť jej, vyplatili Johnovi Dumontovi.
Neskôr sa dozvedela, že Dumont protiprávne, v čase, keď už obchodovanie s otrokmi nebolo v štáte New Yorku možné, predal jej päťročného syna do trvalého otroctva v Alabame. Truth sa pomocou Wagenenovcov obrátila na súd a po mesiaci vyšetrovania syna, ktorý medzičasom prežil kruté týranie, vrátili späť.
Truthová sa tak stala jednou z prvých Afroameričaniek, ktoré viedli a vyhrali súdny spor s belochom.
Povolal ju Duch Svätý
V prvých rokoch svojej novej slobody sa Truthová čoraz silnejšie obracala k viere. Stala sa zamestnankyňou a členkou viacerých náboženských skupín, žila v komunitách a stala sa metodistkou.
V Rakúsku jej hovorili tlstá Bertha, vo Švédsku jej udelili Nobelovu cenu Čítajte Počas sviatku Letníc v roku 1843 počula Svätého Ducha, ktorý jej vnukol, že musí putovať a vravieť pravdu. Od toho dňa až do svojej smrti začala používať meno Sojourner Truth, ktoré vyjadrovalo, že bude neustále na cestách a hlásať pravdu.
Truthová sa stala rečníčkou, ktorá vystupovala na rôznych verejných podujatiach a takmer vždy vyvolávala silné emócie. Niekedy spievala, inokedy kričala, vo svojich prejavoch spájala biblické motívy s právami žien a černochov a nebála sa ani negatívnych reakcií.
"Môžete syčať, koľko len chcete, ale aj tak ženy dostanú svoje práva. Vôbec nás nemôžete zastaviť," kričala podľa spisovateľa Carletona Mabeeho na newyorskom formálnom stretnutí k ženským právam Mob Convention, ktoré prerušovali mužskí protestujúci.
A nie som vari žena?
Jej najznámejším prejavom je však už spomínaný Ain't I a Woman?, ktorý predniesla na ženskom kongrese štátu Ohio a pôvodne nemal názov. Fráza "Ain't I a Woman?" čiže A nie som vari žena sa odvoláva na inú, v tom čase veľmi často používanú vetu A nie som vari človek a brat?, ktorou bojovníci proti rasizmu a otrokárstvu poukazovali na rovnosť medzi všetkými ľuďmi.
Zachraňovala vojakov z oboch strán a stovkám pomohla ujsť. Popravili ju Čítajte Zaujímavosťou však je, že v pôvodnej verzii uverejnenej v novinách bezprostredne po kongrese, sa táto opakujúca sa formulka nenachádza.
Objavila sa až vo výbušnejšej verzii uverejnenej v roku 1863 a práve tá sa stala historickou normou, ktorá k ľuďom prehovára dodnes.
"Bol to smútok zo straty dieťaťa, znásilnenia, bitia, mučenia a odlúčenia od vášho vlastného jazyka, rodiny a priateľov. Bol to systém, ktorý normalizoval a kodifikoval svoju každodennú brutalitu. Bol to život v neustálom strachu a trestaní, neustála drina. A bolo to úplne legálne," napísala pre New York Times o prejave a odkaze, ktorý dodnes vysiela spisovateľka a producentka Khadijah Costley White.
Až do svojej smrti bola Sojourner Truth spoločensky aj politicky veľmi aktívna. Počas občianskej vojny pomáhala s náborom Afroameričanov do armády Únie, stala sa zamestnankyňou Národnej asociácie slobodných povolaní vo Washingtone, D. C., kde pomáhala zlepšovať pracovné podmienky pre Afroameričanov a stretla sa aj s prezidentom Abrahamom Lincolnom.
Zomrela v roku 1883 vo svojom vlastnom dome. Žila v ňom aj so svojou dcérou a vnukmi, ktorých zachránila pred otroctvom.
Spoločný zápas o volebné právo
Ženské hnutie a boj proti otroctvu išiel v USA ruka v ruke. Obchod s otrokmi trval v Amerike od 17. do 19. storočia a odhaduje sa, že má na svedomí zavlečenie asi 20 miliónov Afričanov. Jednotlivé štáty pristupovali k zrušeniu otroctva rôzne pružne, no k jeho definitívnemu zákazu prišlo až po schválení 13. dodatku Ústavy spojených štátov v roku 1865.
Volebné právo bývalých otrokov upravoval 15. dodatok ústavy prijatý v roku 1870, ktorý zakazuje federálnej vláde aj jednotlivým štátom podmieňovať volebné právo rasou, farbou alebo bývalým postavením otroka.
Na možnosť voliť najdlhšie čakali biele aj čierne ženy. Všeobecné volebné právo bez rozdielu pohlavia vstúpilo do platnosti až v roku 1920 po prijatí 19. dodatku.
Tento článok bol pripravený ako súčasť osláv 100. výročia udelenia volebného práva ženám na našom území aj v USA. Je súčasťou projektu denníka SME podporovaného Veľvyslanectvom USA na Slovensku.
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
