„Stále si umývam ruky, čo je mimoriadne dôležitý spôsob, ako predchádzať prenosným ochoreniam. Naďalej sa oplachujem všade tam, kde som viditeľne špinavý, ako napríklad po behu, keď si musím zmyť z tváre hmyz. Predsa len, stále tu existuje spoločenská rovina. Ak mám na hlave hniezdo, nakloním sa do sprchy a navlhčím si vlasy. Nepoužívam však šampón ani telové mydlo a takmer nikdy sa nesprchujem.“
Takto opísal v roku 2016 svoj hygienický experiment redaktor magazínu Atlantic James Hamblin.
Vo svojom texte písal o tom, že odkedy prestal používať mydlo a šampón a každodenné sprchovanie vymenil za umývanie tých častí tela, ktoré to potrebujú, jeho pokožka je zdravšia. Napriek všeobecným predpokladom dokonca ani nepáchne.
Fascinácia staronovým pohľadom na osobnú hygienu u Hamblina zašla tak ďaleko, že mu onedlho vyjde kniha Clean: The New Science of Skin. Ponúka v nej mikrobiologický pohľad na ľudskú pokožku.
Každodenná sprcha nie je všade samozrejmosť
Každodenné umývanie tela a vlasov je pomerne mladá záležitosť a nie je samozrejmá vo všetkých kultúrach.

Profesor medicíny Robert H. Shmerling na blogu Harvard Medical School uvádza, že kým v Austrálii je každodenná sprcha normálna pre 80 percent ľudí a v USA tento denný rituál vykonávajú dve tretiny obyvateľov, v Číne je umývanie celého tela bežné dvakrát do týždňa. Aj to len zhruba u polovice obyvateľstva.
Sociálny rozmer čistoty sa navyše mení aj s vekom. U novorodencov sa kúpeľ vníma najmä ako príjemný rituál spojený s večernou rutinou, no pediatri nepovažujú každodenné umývanie malých bábätiek za potrebné a u detí v predškolskom a školskom veku nepravidelnú hygienu ľahšie rešpektujeme.