Zuzana Petková pôsobila v uznávaných mienkotvorných periodikách. Dnes svoje skúsenosti zúročuje ako riaditeľka nadácie Zastavme korupciu. Tvrdí, že základom zdravej spoločnosti je, aby sme neboli ľahostajní voči nespravodlivosti, aj keď sa nás bytostne nedotýka.
Na začiatku vašej kariéry to vraj vyzeralo celkom inak a ťahalo vás to skôr ku kultúre. Čo vás nakoniec priviedlo na cestu boja proti nespravodlivosti?
Ako tínedžerka som rada písala poviedky a básničky, ťahalo ma to skôr k publicistike.
Tak som si predstavovala žurnalistiku. Keď som si vo štvrtom ročníku gymnázia zisťovala, z čoho budú prijímacie skúšky, prekvapilo ma, že sa otázky mali týkať politiky a štátu, čo bola v tom čase pre mňa španielska dedina.
Nečítala som spravodajstvo ani som si nekupovala noviny. Musela som sa zorientovať, ale zvládla som to.
Mama chcela, aby som študovala právo. Keďže ma prijali na obidva odbory, síce som sa zapísala, ale z lenivosti som zostala na ľahšej žurnalistike.
Zuzana Petková
- je uznávaná investigatívna novinárka, ktorá po štúdiu na Katedre žurnalistiky Filozofickej fakulty UK v Bratislave pracovala v tlačovej agentúre SITA, mienkotvorných denníkoch Pravda, SME, v Hospodárskych novinách a v týždenníku Trend,
- od 1. augusta 2018 pôsobí ako riaditeľka nadácie Zastavme korupciu,
- žije v Bratislave a s manželom vychováva dvoch synov.
Dnes to ľutujem, lebo právo ma ako laika veľmi baví a aj pri práci novinárky by to pre mňa bolo užitočnejšie vzdelanie.
Po skončení vysokej školy vaše kroky viedli do tlačovej agentúre SITA. Dalo by sa povedať, že práca s informáciami mohla byť tým, čo vás neskôr priviedlo k investigatíve, pri ktorej je nevyhnutné vedieť pracovať s dátami?
Stále som sa snažila držať kultúrnych tém. Ale písať o divadelných premiérach a nových filmoch chceli viacerí.
Nikto nechcel robiť parlamentného spravodajcu. Keďže som bola nováčik, dostala som nechcený parlament ja.
Bolo obdobie mečiarizmu, parlament rokoval aj po nociach, známa je noc dlhých nožov (pozn. red.: parlamentné zasadnutie počas noci z 3. na 4. novembra 1994, keď vládna koalícia zložená z HZDS, SNS a ZRS odvolala niekoľko desiatok verejných funkcionárov opozície a nahradila ich vlastnými ľuďmi).
Viacerí politici vrátane Vladimíra Mečiara boli k novinárom hrubí, nebolo ľahké sa s nimi konfrontovať. To mi pomohlo zvládať drsnejšie situácie, akým sú investigatívni novinári často vystavení.
Agentúra ma tiež naučila rýchlo selektovať dôležité informácie a fakty. To je v investigatíve tiež kľúčové. Pamätám si, ako som išla zo svojej prvej tlačovky a šéf mi dal do ruky mobilný telefón s tým, že mám z hlavy telefonovať prvú správu. Notebooky ešte neboli a tlačovky sa zvykli nahrávať na diktafón.
Protestovala som, že si nahrávku musím najskôr vypočuť. A on mi povedal, že čo si z tej tlačovky spontánne nepamätám, nebolo dôležité. Mal pravdu.
(zdroj: Jana Gombošová)Za Mečiarovej vlády to mnohé médiá nemali jednoduché, SITA nebola výnimkou. Ako sa vám pracovalo na „druhej strane barikády“?
Želali mi pomstu roxorovými tyčami. Novinárky a aktivistky hovoria o kyberšikane Čítajte Bol to dobrý pocit, lebo sme mali dojem, že patríme k demokratickej časti médií, kde bolo dnes už nejestvujúce rádio Twist, SME, Plus 7 a ďalší. Zároveň to nebolo jednoduché z profesionálneho hľadiska.
Nemali sme vždy prístup k oficiálnym informáciám, Mečiarov Úrad vlády selektoval novinárov, kolegovia boli sledovaní a diskreditovaní SIS, Petrovi Tóthovi (v tom čase novinárovi) vybuchlo auto. Ale občas bola aj zábava. Mečiarovi úradníci šikanovali redaktorov rôznym spôsobom.
Raz prišlo nariadenie, v akom oblečení máme prísť na tlačovku. Kolega z Twistu sa vzbúril a vzal si slovenský kroj. Ochranka „otca národa“ Mečiara bola v rozpakoch, či ho môže vyhodiť, či to nebude zneuctenie národného odevu. Bolo to bizarné.
Z agentúry ste odišli do Pravdy. Aké to bolo obdobie a prečo sa to tak dramaticky skončilo?
Do Pravdy som prišla najskôr ako redaktorka domáceho oddelenia. Zástupkyňou šéfredaktora som sa stala, keď ju kúpilo britské vydavateľstvo DMGT (vydáva aj Daily Mail).
Bolo to najslobodnejšie novinárske obdobie, keďže išlo o zahraničnú firmu, ktorá nemala na Slovensku okrem nás žiadne iné podnikateľské záujmy.
Neexistovali žiadne tlaky. Pravda v tom čase pokrývala množstvo káuz, pre ktoré padali hlavy ministrov.
Ako prvá som písala o nástenkovom tendri, predražených upratovacích službách, mýtnom tendri a ďalších. V zoo sme si adoptovali hyenu, keďže nás k tomuto zvieratku prirovnal premiér Robert Fico.
A prišli zmeny...
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
