Dominika Žáková: Keď deň strávim maľovaním, domov sa vraciam ako lepšia mama

Tvoríte zväčša abstraktné maľby plné geometrických tvarov a výrazných farieb. Nezobrazujete žiadny predmet, človeka či krajinu. Čo svojimi obrazmi hovoríte?

Veľakrát som si spytovala svedomie, či absencia sociálnopolitických tém v mojej maľbe nie je problém. Na týchto témach mi veľmi záleží a je dôležité neignorovať ich a venovať sa im.

Vždy som však dospela k záveru, že mi nie je vlastné deklarovať spoločenské postoje maliarsky. Nebolo by to autentické, hrala by som sa na niečo, čím nie som. Je mi prirodzenejšie svoje postoje vyjadriť inak, dobrovoľníčením a životom. Zameriavam sa teda v maľbe na emóciu.

Kto alebo čo vás pri tvorbe inšpiruje?

Inšpiruje ma umenie - naživo i virtuálne, grafický dizajn šesťdesiatych rokov, spomienky na miesta, ktoré som navštívila, atmosféra čias, ktoré som nezažila, hudba, filmy, môj muž, ale aj vlastné obrazy.

Často, keď nejaký dokončím, mi už v hlave víria otázky, ako by sa to dalo spraviť inak.

Ako ste sa dostali k umeniu a k vlastnej tvorbe?

Asi do sedemnástich mi ani len nenapadlo, že sa stanem maliarkou.

K umeniu ma odmalička viedla mama, k serióznejšej tvorbe zase skvelý pedagóg na trnavskej zuške Miloš Čápka a k myšlienke prihlásiť sa na VŠVU ma doviedla náhoda.

Keď som si v kníhkupectve listovala v zborníku súčasnej maľby Vitamín P, uvidela som tam maľby, ktoré ma zasiahli tak, že som sa doslova v ten deň rozhodla ísť maľbu študovať.

Mali ste niekedy obdobie útlmu a museli ste sa vo svojom umeleckom vyjadrovaní hľadať?

Hľadanie sa je neustále. Kolíše len jeho intenzita a hoci už asi nikdy nebude také intenzívne ako počas dospievania, dúfam, že nikdy neprestane.

Nechcela by som sa zabetónovať v jednom prejave. Obdobia útlmu sa vyskytli, súviseli vždy s nejakými osobnými kotrmelcami, no, chvalabohu, vždy rýchlo odišli.

Akými fázami prešla vaša tvorba, kým ste sa dostali ku konečnému osobnému prejavu?

Prešla najmä mnohými fázami spochybňovania samej seba a otázok, či som urobila dobre, že som išla maľbu študovať, až dosiahla bod, keď som si hovorila „jednoducho, veľa maľuj a ono sa to nejako vyvinie“.

A nakoniec sa to vyvinulo tak, že som v piatom ročníku našla svoju cestu, s ktorou som bola stotožnená, dávala mi zmysel a napĺňala ma. A je to tak doteraz.

(zdroj: Alexandra Rymšinová)

Kam by ste svoju umeleckú tvorbu chceli posunúť? Máte nejaké plány a predstavy, ktoré chcete zrealizovať?

Mojím jediným momentálnym plánom je nechať tvorbu slobodne plynúť. Som pár mesiacov mamou, takže mám materské „prázdniny“. Maľujem, ale absolútne voľne. Je to príjemný pocit, mať chvíľu cestu bez jasného cieľa.

Mamou ste sa stali prvýkrát, a to minulý rok. Na svojej sociálnej sieti instagram ste sa otvorene priznali, že šestonedelie bolo pre vás očistcom spojeným s výčitkami svedomia. Otvorili ste tak medzi ženami tabuizovanú tému, o ktorej sa mnoho z nich bojí alebo hanbí hovoriť. Aké boli reakcie okolia na vaše vyznanie?

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Mužom klesá hladina testosterónu a trpia popôrodnou depresiou Čítajte 

Pociťovala som „baby blues“, ktoré trvá približne dva týždne. Reakcií bolo nespočetne veľa, rátali sa na stovky a doteraz sa mi občas nejaká čerstvá mama ozve, že zažíva čosi podobné.

Negatívne reakcie som priamo nedostala, ale ktovie, koľko ich bolo. Sama som skôr citlivo vnímala, keď za mnou niekto mesiace po pôrode prišiel so súcitným potľapkaním, otázkou, či som už v pohode, a pohľadom ako na pacienta.

Toto správanie som vnímala ako zvláštne preto, lebo nielen baby blues, popôrodná depresia, ale aj celkovo vyrovnávanie sa s novou identitou matky či otca nie je nič výnimočné. Len sa o tom veľmi nezvykne hovoriť.

Pripustiť, že je možné byť šťastná a vďačná za zdravé dieťa a zároveň trúchliť za stratou starého života či identity, to je stále trochu tabu. Vidno skôr idylický obraz začiatkov rodičovstva, no odvrátenú stranu mince nie.