Architektka Klimko: Dom z 3D tlačiarne postavíte za tri dni

Nedávno zomrel Vladimír Dedeček, jeden z významných slovenských architektov. Žil a tvoril v období, keď sa na Slovensku robila socialistická architektúra. Ste z hľadiska tvorby rada, v akom čase žijete?

Pán Dedeček patril k silnej generácii architektov, keď sa v Československu robili veľké koncepty. Pred pár rokmi mal na Ústave stavebníctva a architektúry SAV výstavu spolu s brazílskym architektom Oscarom Niemayerom. Dedeček mal vtedy 80 rokov, Niemeyer vyše sto.

To spojenie nebola náhoda. Keď sa pozeráte na Dedečkovu Aulu Maxima či areál Poľnohospodárskej univerzity v Nitre,a na Niemeyerov Narodný kongres v Brazílii, nedá sa nevšimnúť istá podobnosť, modernosť a impozantnosť oboch diel, aj keď z dvoch kútov sveta. Obe sú odrazom silnej modernej budovateľského obdobia 20. storočia.

Súvisiaci článok Záhradná architektka: Berieme si veľké hypotéky, ale na záhradu nemyslíme Čítajte 

Súčasnosť dáva tvorivú slobodu, no na druhej strane je aj viac komerčná a konvenčná, lebo investorom je najmä privátny sektor, stavajú sa obchodné a administratívne centrá, bytové a rodinné domy.

Za 30 rokov po páde železnej opony na Slovensku nevznikli také výnimočné architektonické diela, ako sú Most SNP, Pamätník SNP, budova Slovenského rozhlasu alebo Dedečkova Poľnohospodárska VŠ.

Vy máte za sebou projekty nielen na Slovensku, ale aj v Nemecku, Číne, Malajzii, Egypte či v USA. Navrhovali ste bytové domy, športové centrum, výškové budovy bánk, hotelový rezort, vily aj interiéry. Čo vás baví najviac?

Baví ma všetko, kde sa môžem niečo nové naučiť, a najradšej navrhujem pre klienta, ktorého to tiež baví. Najviac ma oslovujú polyfunkčné projekty, keď je treba hľadať vyvážený mix viacerých funkcií k tej rezidenčnej.

Je to mestotvorné, užitočné a prináša to do mesta pestrý život. Baví ma však navrhovať aj náročné výzvy, jednou bola 46-podlažná veža čínskej banky v Kantone, za ktorú sme získali prvú cenu v architektonickej súťaži, alebo hotelový rezort na pobreží severnej Afriky.

Založili ste architektonické štúdio, získali ocenenia, boli ste v odborných porotách, s aktivitami v Londýne, Prahe a Bratislave. Ste registrovaná architektka v Royal Institute of British Architects. Nakoľko náročné je takto sa vypracovať?

Nemám pocit, že som sa, ako hovoríte, vypracovala, skôr som sa upracovala. Robiť túto profesiu 20 rokov je vyčerpávajúce a pre ženu s rodinou o to viac.

Príliš dlho som išla na 200 percent a príliš veľa toho bolo na mojich pleciach v pracovnej aj osobnej rovine.

Išla som do neznámych vôd bez skúseností a podpory, stálo ma to veľa energie a veľa vecí by som teraz robila inak.

Ďalšiu energiu chcem venovať Londýnu, orientujem sa tam a vidím tam aj najväčší potenciál vo viacerých smeroch, okrem návrhu projektov aj v poradenstve pre zahraničných investorov, do akej nehnuteľnosti a lokality sa tam oplatí investovať.

Vyznieva to tak, že ak človek v tejto brandži chce niečo dosiahol, musí tomu veľa obetovať. Je to tak?

Áno, platí to asi pre všetky profesie, nielen pre architektúru. Ak chcete niečo robiť naplno a baví vás to, venujete tomu veľa času a energie. Je potom náročné skĺbiť pracovný, rodinný a osobný život, a s energiou narábať rozumne, inak hrozí vyhorenie.

Charakteristika vášho štúdia hovorí, že chcete vytvárať poéziu v architektúre. Do akej miery stojí architektúra na emóciách?