Za ostatné týždne sa v spoločnosti objavili viaceré nové témy, ktoré sme doposiaľ nepoznali. Hrozba nákazy, vyučovanie cez internet, nosenie rúšok, či obmedzenie sociálnych kontaktov.
S týmito výzvami si často nevedia poradiť dospelí, nieto ešte deti. Nemusia sa cítiť komfortne v online prostredí a nevedia sa vysporiadať so znepokojivými informáciami, ktoré zachytia v médiách. Môžu sa neustále pýtať rovnaké otázky, či iným spôsobom dávať najavo, že sa cítia neisto.
Čo robiť v takejto situácii a ako deti upokojiť? Odpovedá detská psychologička Mária Tóthová Šimčáková, ktorá je odbornou garantkou programu Deti na nete - detinanete.sk.
Dohodnite si čas otázok
„Deti sa boria s tým, čo sa okolo nich deje, preto prepadajú strachu a dookola sa pýtajú na to isté. V súčasnej situácii omnoho viac trpia úzkosťami a strachom,“ vysvetľuje Tóthová Šimčáková.
V prípade, že vám položia jednu otázku viackrát za deň alebo ju budú klásť niekoľko dní po sebe, upokojte ich a vytvorte pre ne pravidlá otázok.
„S deťmi by sme si mali dohodnúť čas otázok, kedy s nami budú môcť diskutovať o všetkých možných úskaliach. Radšej v priebehu dňa a nie večer pred zaspávaním, aby nezaspávali s tlakom alebo pocitom neistoty,“ radí psychologička.
„Okrem toho je dobré zabezpečiť, aby neopakovali tú istú otázku a nedialo sa to ako denný rituál. Môže to zvyšovať ich úzkosť,“ dodáva Tóthová Šimčáková.
Ich strach by sme tým len dehonestovali a mohli by sa cítiť ešte horšie. Výrazne dokážu uškodiť aj podráždené reakcie rodičov alebo úplný zákaz pýtania sa.
„Ak začnete reagovať podráždene na strach dieťaťa, jeho intenzita sa ešte zvýši. Naopak, keď sa deťom snažíme odpovedať na otázky, dodávame im tým istotu a bezpečie. Malým deťom pomôžu príklady a príbehy, ktoré si buď vymyslíme, alebo prečítame,“ prezrádza Tóthová Šimčáková.
(zdroj: Picsea, Unsplash)Dieťa by sa malo cítiť vypočuté
Cítiť strach je prirodzené a nedá sa tomu úplne zabrániť, no dá sa zmierniť jeho prežívanie a naučiť sa pracovať s ním. Deťom s tým však treba pomôcť.
„Ak vidíme, že dieťa má úzkosť, plače a intenzívne prežíva strach, dáva nám to jasný obraz, ako sa v tej chvíli cíti,“ hovorí Tóthová Šimčáková.
Práve takáto situácia je vhodným okamihom na to, aby ste sa začali o dieťa zaujímať viac. Snažte sa ho pýtať, ako to vníma, ako sa cíti a čo by ste preň mohli urobiť.
„Podporujte dieťa vo vyjadrovaní vlastných emócií a názorov. Malo by povedať, ako sa cíti a čo v tej chvíli prežíva. Nemusíte zakaždým hovoriť len vy. Mali by ste aj počúvať, aby dieťa mohlo povedať svoj názor a cítilo sa vypočuté,“ dodáva Tóthová Šimčáková.
Rovnako by ste si mali všímať, ako sa dieťa správa, či nemá špecifické telesné prejavy alebo sa neudiali zmeny, ktoré by hovorili o tom, že sa necíti dobre. Príkladom môžu byť bolesti hlavy, bolesť brucha, potenie sa či zimnica.
V takom prípade dajte dieťaťu len nevyhnutné informácie, len tie vhodné jeho veku. Napríklad ako sa má správať, čo má urobiť pre svoje bezpečie a predovšetkým, pomôcť mu rozoznať situácie, z ktorých má strach.
„Je dôležité, aby malo dieťa pocit bezpečia z rodičovskej prítomnosti. Pripomeňte mu, že ste s ním a spolu to dokážete zvládnuť,“ tvrdí detská psychologička.
(zdroj: Juliane Liebermann, Unsplash)Strach v rodičoch dieťa vycíti
Množstvo znepokojivých a opakujúcich sa otázok prichádza aj s vekom. Čím je dieťa staršie, tým viac vníma situáciu okolo seba a tým viac jej chce rozumieť. Tie menšie ešte napodobňujú rodičov, staršie si už dokážu vyhľadať informácie aj samé.
„Keď dieťa niečo zachytí v médiách, je v poriadku spýtať sa, čo si o tom myslíme my,“ hovorí Tóthová Šimčáková.
Mali by sme im preto dať dostatok informácií, aby situácii porozumeli. Napríklad popísať správanie, čo by mali urobiť alebo akým spôsobom sa môžu chrániť.
„Dieťa by malo byť schopné oprieť sa o to, čo mu rodič povie. Niekedy je treba zaradiť nejakú hru. Keď nechcú nosiť rúška alebo sa boja ľudí, ktorým nevidia mimiku tváre, mali by sme si to vyskúšať najskôr doma. Napríklad dieťa bude dávať rúško bábike a pohrá sa s ňou,“ radí psychologička.
Horšie je to v prípade, keď dieťa zacíti strach aj v rodičoch. Keď ich vidí reagovať inak, ako je bežne zvyknuté, vycíti odlišnú emóciu.
„Možno tomu ešte nerozumie, ale vníma, že rodičia majú strach a premýšľajú, ako to zvládnu,“ vysvetľuje Tóthová Šimčáková.
„Potrebujeme k tomu dať jasný signál a byť im emočnou oporou, aby to zvládli. Podarí sa im to však len vtedy, ak my ako dospelí budeme svojim emóciám veriť, rozprávať o nich, vyjadrovať ich a deti uistíme, že sú s nami v bezpečí,“ dodáva detská psychologička.
(zdroj: Ivan Aleksic, Unsplash)Ako dieťa motivovať k online učeniu?
Blízkosť rodičov deti neraz potrebujú aj v prípade digitálneho vyučovania. Jednak sa nemusia cítiť príjemne pred kamerou, zároveň môže byť náročné motivovať ich k učeniu, keď vedia, že za to nebudú hodnotené.
„Online vyučovanie je pre deti častokrát menej záživné, pretože im chýba ľudský kontakt a rovesnícka skupina. Práve preto sa deti rady učia, lebo tam majú spolužiakov a interakcie. Teraz im to všetko chýba,“ priznáva Tóthová Šimčáková.
Strach z digitálneho vyučovania môže spôsobiť, že sa dieťa nechce ukázať na kamere a odmieta odpovedať aj na otázky učiteľa či učiteľky. Treba to akceptovať a nájsť pre ne vhodné riešenie.
„Niektoré deti sa omnoho náročnejšie vyrovnávajú s tým, že škola prešla do ich osobného priestoru. Mnoho z nich vyžaduje, aby bol pri tom aj rodič,“ tvrdí detská psychologička.
Riešením môže byť, že dieťa nebude sedieť pred kamerou a namiesto neho tam bude rodič alebo prázdny priestor. Ak ho učiteľ či učiteľka vyzve k odpovedi na otázku, zaznie len jeho hlas. Prekvapivé však môže byť aj bežné správanie detí, ktorého sú rodičia svedkami viac v domácnosti ako v škole.
„Niekedy dieťa nemá svoj deň, čo sa môže stať aj v prípade online vyučovania. Rodič by mal vtedy hovoriť v množnom čísle, že dnes sa nám možno nedarilo,“ nabáda Tóthová Šimčáková.
(zdroj: Annie Spratt, Unsplash)Rozdeľte čas strávený pred obrazovkou
Vyučovanie cez internet výrazne ovplyvnilo aj to, koľko času denne trávia deti pred obrazovkami. Zostáva teda otázkou, či im nechať čas ešte aj na zábavu, prípadne, či ho nejako obmedziť.
„Deti musia svoj čas rozdeliť medzi digitálne vyučovanie, komunikovanie s kamarátmi a ešte sa chcú aj zabávať, pozerať videá a hrať hry,“ začína vysvetľovať Tóthová Šimčáková.
„Ak sa dieťa pripravuje do školy a trávi čas s počítačom systémovo, nemali by sme mu to zarátavať do času, ktorý tam trávi v rámci zábavy,“ pokračuje Tóthová Šimčáková.
Práve naopak, v niektorých prípadoch odporúča detská psychologička predĺžiť čas určený na zábavu.
„Čas, ktorý trávia hraním počítačových hier, môžeme predĺžiť. Treba však pamätať na to, že dieťa potrebuje pauzu po zhruba hodine hrania. Navyše, ak hrá online aj s kamarátmi, treba to počítať aj ako spoločenskú alebo sociálnu aktivitu,“ hovorí Tóthová Šimčáková.
Avšak čím viac času dostane na zábavu, tým viac by ho malo tráviť s nami. Deti by totiž mali venovať čas aj spoločným chvíľam s rodinou, kreatívnej činnosti alebo spoločenským hrám.
„Prípadne sa s nimi môžeme dohodnúť, že si každý deň pozrieme film. Je dôležité, aby sme ich vytiahli z ulity detskej izby a online prostredia, aby čas trávili aj so živými ľuďmi,“ odporúča psychologička.
Práve vzťahy s ľudskou bytosťou, ktoré nenahradí žiadna aplikácia, sú súčasťou desiatich zásad pre dobré technologické rodičovstvo na webovej stránke detinanete.sk. Okrem videí s dobrými radami, nájdete na stránke aj množstvo užitočných tipov a odporúčaní zameraných na preventívnu ochranu detí a mládeže pred nástrahami internetu. Spoločnosť Orange sa na nej snaží pomáhať deťom a rodičom objavovať internet bezpečne a zodpovedne.
Internetová stránka obsahuje aj viaceré krátke testy, vďaka ktorým zistíte, ako vaše deti rozmýšľajú, v čom potrebujú poradiť, či nie sú závislé od internetu alebo nezažívajú kiberšikanu.
(zdroj: Alex Haney, Unsplash)Tresty nepomáhajú
Okrem celkového času stráveného pred obrazovkou si treba všímať aj to, ako dieťa reaguje, keď sa nemôže pripojiť na internet alebo hrať svoju obľúbenú počítačovú hru. Čo robiť, keď ho chytí zlosť, začne rozhadzovať veci a je rozrušené?
„Afekty sú v prípade detí prirodzené, ak sa nevyhovie ich požiadavkám. Dokážu vzniknúť za niekoľko sekúnd, no adrenalín zostáva v tele skoro dve hodiny. Preto myslime na to, že upokojenie trvá dlho,“ prezrádza psychologička.
V prípade zlosti však nepomáha dieťaťu povedať, aby sa upokojilo. Podobné slová môžu vyvolať skôr opačnú reakciu. Dvojnásobne v prípade, keď bolo dohodnuté s kamarátmi a oni ho teraz čakajú.
„Namiesto slov ,upokoj sa‘ alebo ,nerob cirkus‘ hovorme radšej ,vidím, že si rozrušený‘, ,vidím, že ťa to nahnevalo‘ alebo ,chápem, že si nepokojný, že nemôžeš dodržať niečo, na čom si sa dohodol‘. Nájdime riešenie a urobme nejaký kompromis,“ radí Tóthová Šimčáková.
Zároveň si treba overiť, či sú s riešením spokojné obe strany.
„Skúste to tak, že dieťa vypočujete bez prerušenia a dáte mu kontrolné otázky. Prečo je to pre teba dôležité? Prečo to musí byť práve teraz? Vieš si predstaviť zariadiť si to nejako inak?“ navrhuje Tóthová Šimčáková.
Trest podľa nej nepomáha ani nemotivuje dieťa k tomu, aby napravilo svoje správanie.
„Častokrát ho chceme potrestať tým, že mu odnímeme nejakú výsadu, napríklad, že mu zakážeme hranie počítačových hier. Mám však radšej, keď to neodnímeme celé,“ tvrdí detská psychologička.
Odporúča ubrať dieťaťu za každú nevhodnú reakciu nejaký čas určený na hranie hier.
„Dieťa to častokrát zabolí omnoho viac, ako keď mu hry nedovolíme hrať vôbec,“ uzatvára Tóthová Šimčáková.
Tento článok vám prináša Orange.
Pravidlá spolupráce medzi inzerentmi a redakciou si môžete pozrieť v tomto odkaze.
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
