Šéfka Nadácie Pontis: Mnohí muži si rovnocennosť žien nevedia a nechcú predstaviť

Martina Kolesárová (39) pôsobí ako výkonná riaditeľka v Nadácii Pontis, ktorá rôznymi spôsobmi podporuje oblasti vzdelávania, inklúzie, boja proti chudobe a tiež transparentnosť a zodpovedné podnikanie.

Okrem sociálnych inovácií je jej osobnou celoživotnou témou aj otázka rovnocenného postavenia žien v spoločnosti, ktorú po narodení dcéry vníma ešte intenzívnejšie.

Máte toľko rokov ako ja, no keď som si študovala, čo všetko máte za sebou, uvedomila som si, že ja by som to všetko nestihla ani za tri životy. Vždy ste boli taká činorodá a ambiciózna?

Vždy som sa rada učila a čítala. Najkrajšie spomienky, ktoré mám z detstva, sú okrem športu spojené s čítaním.

Otec telocvikár nás so sestrou viedol k športu, vystriedala som ich viacero, vrátane bežeckého a zjazdového lyžovania, keďže som žila pod Tatrami.

Nespomínam si, že by som sa v detstve niekedy nudila. Nevnímam sa ako ambiciózna, moji blízki o mne skôr hovoria, že „neobsedím“. Faktom však je, že ako mladé dievča, žena, som nesnívala o svadbe, ale o štúdiu a inej sebarealizácii.

Po štúdiu ste pôsobili aj v Slovenskej organizácii pre obnoviteľné zdroje energie. Zistili ste počas toho niečo, čo vás prekvapilo?

O tejto téme som nevedela absolútne nič, respektíve len minimum. Na tejto práci ma zaujala možnosť byť na Slovensku pri niečom novom.

Vnímala som dôležitosť témy ochrany životného prostredia a klímy – a to bol rok 2008.

Stretla som v tom čase veľa šikovných ľudí, ktorí sa problematikou zaoberali, a nahliadla som aj do takej špecifickej oblasti, ako sú fotovoltické elektrárne.

Som rada, že sa začíname po alternatívnych zdrojoch energie pozerať čoraz viac.

Po čase ste však ekologické inovátorstvo vymenili za sociálne inovátorstvo a vybrali ste sa do sveta. V Tel Avive ste sa zaoberali otázkou spoločenskej zodpovednosti firiem...

Do Tel Avivu sme sa sťahovali ako rodina, môj manžel tam pôsobil ako ekonomický diplomat a mali sme malého 1,5 ročného syna.

Brala som toto obdobie ako možnosť urobiť reštart, začať sa venovať niečomu, čo ma dlhšie lákalo. Okrem štúdia hebrejčiny som sa začala obzerať aj po pracovnom uplatnení.

Oblasť spoločenskej zodpovednosti firiem ma lákala, vnímala som firmy ako dôležitú súčasť príbehu krajiny. V Tel Avive som našla dve konzultačné spoločnosti, ktoré sa touto oblasťou zaoberali.

V jednej z nich som začala stážovať. Už vtedy som začala sledovať aj to, ako komunikujú svoju spoločenskú zodpovednosť firmy na Slovensku a ako sú v tom transparentné a otvorené.

Potom prišiel Washington, kde ste sa stali senior dobrovoľníčkou pre medzinárodnú nadáciu Ashoka, ktorá podporuje svetových sociálnych inovátorov. Ako sa vám to podarilo?

Súvisiaci článokSúvisiaci článok Pomáha mladým vzdelávať sa: Prečo by tu mali ostať? Je to o osobnej zodpovednosti Čítajte 

Do Washingtonu sme išli tentoraz už s dvomi deťmi, manžel pokračoval v diplomatickej kariére.

Ja som si popri starostlivosti o deti opäť hľadala uplatnenie „pre hlavu“.

A príležitosť prišla úplne prozaicky.

Na detskej narodeninovej oslave som sa dala do reči so sympatickou mamičkou – zhodou okolností to bola viceprezidentka tejto nadácie.

Samozrejme, nič neprichádza len tak. Vo veľkých medzinárodných organizáciách a v takých mestách ako je Washington D.C. je veľká konkurencia a pretlak šikovných ľudí, ktorí chcú stážovať a jedno stretnutie by bez poctivej roboty nič nezmenilo.

(zdroj: Jana Gombošová)

Predpokladám, že po skúsenostiach, ktoré ste nadobudli v zahraničí, už nemohol byť váš pohľad na Slovensko taký istý, ako keď ste vycestovali. Ako sa hovorí, človek vidí po živote v zahraničí domov jasnejšie. Čo sa vyjasnilo vám?

Možno je to paradox, ale po návrate sme si všímali najmä pozitívne veci. Veľmi sa nám páčil najmä posun v Bratislave.

Mesto omnoho viac žilo, otvorilo sa veľa príjemných kaviarní, vo verejnom priestore dostávali čoraz viac príležitostí menší, lokálni umelci či farmári.