Alexandra Šufliarska (27) je gynekologička a pôrodníčka pochádzajúca z Banskej Bystrice. Po štúdiu na 1. Lekárskej fakulte Karlovej univerzity v Prahe odišla pracovať do nemeckého Erfurtu. Na miestnej Helios Klinikum, ktorá patrí pod sieť privátnych nemocníc, pracuje ako gynekologička a pôrodníčka.
Ako zvládajú nemecké nemocnice pandémiu koronavírusu?
Nie tak panicky ako na Slovensku. Pomerne dlho trvalo, kým sa vôbec zaviedli povinné rúška, prakticky to bolo až niekedy začiatkom apríla. Samozrejme sa odložilo veľa plánovaných operácií, denne sme riešili rozličné prípravy, ale beh pôrodnice človek len tak nezastaví, takže tá tým až tak veľmi netrpela.
Veľa vecí sme sa snažili riešiť s rodičkami online formou. Na plánovací pohovor tu chodia do poradne zhruba v 35. až 37. týždni, teraz však vyplnili doma formuláre, prečítali sme si ich a každej sme zavolali a prediskutovali veci cez telefón.
Ako prebiehajú pôrody?
Máme vyhradenú jednu sálu, ktorá je vybavená na to, keby prišla COVID-19 pozitívna alebo podozrivá rodička. Až na výnimočné prípady sa zakázali návštevy, čo sa momentálne už pomaly uvoľňuje.
No napríklad rúška pre rodiace ženy sa nezaviedli, vedenie našej kliniky rozhodlo, že ak my zdravotníci zodpovedne nosíme ochranné pomôcky a rodičky vyplnia vstupný formulár o možnej nákaze, nie je to potrebné.
Nakoniec to tu s tými prípadmi nebolo také dramatické, na oddelení sme mali len dve podozrenia a ani jedno sa nepotvrdilo. Partnerom rodičiek sme tiež umožnili, aby mohli byť celý čas pri pôrode.
Na Slovensku nedávno viaceré organizácie upozorňovali na to, že čerstvé matky separovali od ich predčasne narodených detí kvôli obávam z nákazy. Ako funguje v tomto ohľade neonatologické centrum u vás?

Hovorila som o tom aj kolegom, to tu neexistuje. Na neonatológii mali matky každý deň vystavený poukaz na návštevu a mohli byť skoro stále pri svojich maličkých. Museli, samozrejme, dodržiavať hygienické pravidlá.
Aj podľa WHO prevažujú výhody dojčenia a neseparovania dokonca aj COVID-19 pozitívnych matiek od novorodencov, nieto ešte keď ide o zdravé matky.
Za každých podmienok by malo mať prednosť, aby matka ostala s dieťaťom, hlavne s tými predčasne narodeným, kde sú neskutočne dôležité najmä bonding a klokankovanie. Je mi ľúto separovaných matiek a detí, neviem si to predstaviť.
Na Slovensku sa často skloňuje problematika práv žien pri pôrodoch. Do akej miery sa toto rieši v nemeckých pôrodniciach?
Svoje práva ženy riešia, ale v inej rovine, ako na Slovensku. Niekedy to tu zachádza až do extrému, keď ženy musíme presviedčať dokonca aj o tom, že im musíme zobrať krv. Mali sme jednu pacientku, ktorá veľmi chcela rodiť doma, no nakoniec po 24 hodinách prišla do nemocnice.
Bol z toho akútny cisársky rez a ona sa nechala po jednom dni prepustiť, pretože povedala, že jej dieťa potrebuje otca a svojich starých rodičov a ich lásku, preto musí bezpodmienečne odísť, pričom sa sama ešte nevládala ani postaviť z postele. Myslela si tiež, že jej dieťa vyšetrujeme bez jej vedomia a dávame mu lieky, čo bolo celé zvláštne.
Čo v takých prípadoch pomáha?
Skoro vo všetkých prípadoch pomáha rozprávať sa so ženami. Vysvetliť im, čo sa bude robiť, ako a prečo. Na spomínané rozhovory v 37. týždni máme čas, vysvetlíme im celý priebeh pôrodu od začiatku až do konca, čo všetko sa môže stať a ako na to budeme prípadne reagovať.

Aspoň teoreticky tak vedia, čo ich čaká. Mala som pacientku, ktorá povedala, že za každú cenu nechce nástrih, lebo pri prvom pôrode ho mala a myslela si, že bol neopodstatnený.
Vysvetlila som jej, že nástrih urobíme len vtedy, keď to bude bezpodmienečne nutné, keď bude dieťa v ohrození alebo keď bude riziko, že sa roztrhne tak, že by bol pre ňu jednoznačne vhodnejší. O mesiac, keď rodila v mojej službe, tak ma oň nakoniec prosila.
Urobili by ste nástrih aj vtedy, keby ho žena potrebovala, no aj tak by ho odmietla?