Už od počiatku vekov sprevádzali rodiace ženy iné ženy. Na jednej strane to boli patrónky v rôznych predkresťanských kultúrach – Hekaté, Hator, Ištar či Friga, ktoré ako bohyne bdeli nad tehotnými.
Na druhej strane to boli osobne prítomné príbuzné, matky či sestry, no predovšetkým pôrodné babice, staršie a skúsené ženy, ktoré si odovzdávali svoje praktické znalosti z generácie na generáciu.
Za ich asistencie rodila väčšina žien na našom území prakticky až do polovice 20. storočia. A hoci moderné pôrodníctvo a gynekológia v podobe, v akej ich poznáme dnes, majú len niekoľko desaťročí, pozoruhodné poznatky a skúsenosti mali ľudia už v staroveku.

Napríklad taký Hippokrates chyroval už o embryológii, poznal aj rôzne polohy plodu a opísal prolaps maternice.
Z tretieho storočia pred naším letopočtom sa zase zachovali fragmenty rukopisu lekára Herofilosa s názvom Kniha pre babice a zo Starého zákona sa dozvedáme, že Izraelčania mali vlastnú inštitúciu pôrodných pomocníc.
História gynekológie a pôrodníctva je náramne bohatá, ale aj krvavá, plná magických rituálov a postupného objavovania a bádania, no je tiež konfliktom dvoch svetov – ženského a mužského.
Ružová záhrada ako prvá učebnica
Pre rodičky boli babice dlhé stáročia všetkým – v dnešnom ponímaní by sme ich mohli nazvať poradkyňami, gynekologičkami, pôrodníčkami aj pediatričkami. Mali významnú funkciu a ženy im dôverovali. K spôsobu, akým sa vzdelávali, však do veľkej miery prispeli muži.

"Je zaujímavé, že pre babice písali príručky muži, lekári," hovorí historička a etnologička Katarína Nádaská.
Hoci vo forme fragmentov sa zachovali aj opisy pôrodov či pôrodných nástrojov spred nášho letopočtu, asi najznámejšia kompletná kniha, ktorá sa zachovala, je až z roku 1513 a napísal ju lekárnik Eucharius Rosslin.
"Volá sa Ružová záhrada pre tehotné a pôrodné babice a bola to prvá učebnica, ktorá ich zaškoľovala. Prvýkrát sa tu opisujú aj určité problémy, ktoré pri pôrode môžu nastať. Kniha tiež opisuje rôzne nástroje, pôrodnú stoličku, prostriedky, ktoré sa mohli používať na tlmenie bolesti, spôsoby vedenia cisárskeho rezu či dojčenie," vymenúva Nádaská.
O tridsať rokov neskôr po jej vydaní sa podľa vedeckej knihy Clinical Gynaecology objavila ďalšia publikácia s názvom De Humani Corporis Fabrica od Andreasa Vesaliusa.
Tá obsahovala prvé pomerne presné ilustrácie ženských reprodukčných orgánov. Nakreslili ich na základe pitvy ženských tiel, ktoré Vesalius urobil.
Babice, ktoré mali v úcte aj muži
Väčšina babíc, ktoré asistovali pri pôrodoch obyčajných žien, nevedela čítať a písať a skúsenosti naberali najmä praxou a priúčaním sa od starších babíc.