Kričíme na seba a plačeme. Aj takto dnes vyzerajú harmonické rodiny

Vďaka tomu, že syn začiatkom marca prekonal kiahne, som v „karanténe“ o týždeň dlhšie ako zvyšok Slovenska. Vlastne už ani presne neviem, koľko trvá.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Tu a teraz má nejasné trvanie. Prečo z neho nevieme vyťažiť to najlepšie? Čítajte 

Tak, ako mnohým iným, aj mne dni splývajú.

Sú plné stresu a nemožného balansovania medzi prácou z domu, varením tých šiestich jedál, ktoré je dieťa ochotné zjesť, presviedčaním, aby skúsilo aj dačo iné, plánovaním aktivít a posúvaním vlastných hraníc pri akceptovaní neporiadku.

Moja podráždenosť sa stupňuje s každým „omylom“, pokazeným predmetom, s jogurtom rozliatym na sedačku, ryžou pod vankúšom.

Povedala by som, že syn je na tom podobne a robí všetko preto, aby som na to nezabudla.

Steny nášho balkóna najnovšie zdobia jeho fresky – presvedčivé memento ukrutnej detskej nudy.

Často si opakujem všetky karanténne výchovné rady, ktoré som čítala, či dokonca písala. A nie vždy to pomáha. Niekedy na seba kričíme, a potom plačeme a ospravedlňujeme sa.