Pracuje s bezdomovcami: Na veľkú biedu a utrpenie si časom zvyknete

Vyštudovali ste sociálnu prácu. Čo vás ťahalo k tejto oblasti?

Od detstva som chcela cestovať a spoznávať svet, podobne ako hrdinovia z rozprávok, ktoré som tak často čítala. Preto som sa hneď po maturite prihlásila do jezuitskej dobrovoľníckej organizácie v Anglicku.

V ponuke bola aj práca s ľuďmi bez domova, ale na tú som si vôbec netrúfla a vybrala som si prácu v komunitnom centre. Docestovala som do Anglicka, so slabou angličtinou absolvovala prijímací pohovor.

A keď som už bola v anglickom Birminghame a ročný program sa mal začať, dobrovoľnícke miesto v komunitnom centre zrušili. Zostalo voľné jediné miesto – v dennom centre pre bezdomovcov závislých od alkoholu. Môže vám to znieť hrozivo, ale mne sa páčilo, že môžem pomáhať ľuďom, ktorí sa ocitli na dne.

Aj po príchode na Slovensko som chcela pracovať v dennom centre pre ľudí bez domova, podobne ako v Anglicku, lenže na Slovensku v tom čase žiadne nebolo. A nebolo pre to ani žiadne pochopenie. Počas štúdia mi prišla ponuka na založenie časopisu Nota Bene.

Nemáte pocit, že veľa študentov vyštuduje sociálnu prácu s cieľom získať vysokoškolský titul, no uplatnenie hľadajú v úplne inej oblasti?

V čase štúdia som sa s tým stretávala, ale ja som na to šla opačne – obklopila som sa nadšencami, úžasnými priateľmi a navzájom sme sa inšpirovali. Zakladali sme rôzne združenia na pomoc ľuďom. A presne to ma bavilo.

Vráťme sa k pouličnému časopisu Nota Bene, ktorý predávajú ľudia bez domova. Stáli ste pri jeho zrode. Spomínate si na jeho začiatky?

Nápad prišiel zo zahraničia. V rámci medzinárodného projektu nám ponúkli finančnú podporu na prvé tri čísla časopisu. Boli sme naivní študenti bez financií, kontaktov, skúseností. Ani sa nečudujem, že nám takmer nikto nedával šancu.

Kamarát mi povedal: „Keď som vás so Sandrou videl, ako si v električke čítate nakúpené časopisy, aby ste vedeli, ako má vôbec vyzerať časopis, hovoril som si – vy dve ste sa úplne zbláznili!“ (Sandra Pázmán Tordová - spoluzakladateľka a šéfredaktorka Nota Bene, pozn. red.)

Ale možno práve preto nám ľudia tak veľmi držali palce a podporili nás kupovaním časopisu.

Ľudia majú často skreslené predstavy a možno aj strach z ľudí bez domova. Väčšina ich zaškatuľkuje do skupiny alkoholikov či drogovo závislých. Akí v skutočnosti sú?

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Lekárka Kristína Ožvoldová: Neviem si predstaviť celé dni sedieť v ambulancii Čítajte 

Predstavte si, že pred vami stojí človek s obrovskými problémami a vy mu ponúkate pomoc. Ľudia bez domova nie sú len tí, ktorých vidíte v centre mesta.

Je to napríklad aj tridsaťročný mentálne postihnutý človek. Po tom, ako mu umrela babička, ktorá bola jediným členom jeho rodiny, sa nedokázal sám o seba postarať. Môj kolega ho našiel v pivnici starého domu, fyzicky zanedbaného, vyhladovaného.

Celý jeho invalidný dôchodok sa dostával do rúk niekomu, kto ho zneužíval. Medzi ľuďmi bez domova sú často týrané ženy, ľudia s ťažkým duševným ochorením či s mentálnym postihnutím.

Dokážete sa od ťažkých životných osudov, s ktorými sa denne stretávate, odosobniť? Nezasahuje vám práca aj do súkromného života?