Lekárka Kristína Ožvoldová: Neviem si predstaviť celé dni sedieť v ambulancii

KRISTÍNA OŽVOLDOVÁ vyštudovala medicínu a po štúdiu začala pracovať s ťažko chorými deťmi. Spojenie s organizáciou Lekári bez hraníc bolo v jej prípadne náhodné.

Byť súčasťou niektorej misie v najchudobnejších krajinách sveta vnímala ako výzvu. Dnes priznáva, že jej zmenili život.

Pomáhala obetiam ochorenia nóma v Afrike aj v Ázii, ktorou trpia najmä ľudia z chudobných častí krajín. Na toto ochorenie deti zomierajú, lebo nemajú prístup k dobrej zdravotnej starostlivosti. Pritom sa dá za dva týždne vyliečiť antibiotikami.

Prečo ste sa rozhodli vydať na lekársku dráhu? Inšpiroval vás niekto z príbuzných?

Nie, som prvá lekárka v našej rodine. Vždy som bola veľmi neposedné dieťa. Nemala som rada nudu a stereotyp. Keď som bola staršia, tak som premýšľala, ktorá profesia by bola pre mňa vhodná, ktorú by som považovala za zmysluplnú. Vyšla mi z toho jednoznačne medicína.

Šesť rokov som študovala všeobecné lekárstvo a po stáži na bratislavských Kramároch som sa rozhodla pre anestéziológiu a intenzívnu medicínu ako špecializáciu. Ako anestéziologička sa musím rýchlo rozhodnúť, ide doslova o sekundy.

Trávim veľmi veľa času priamo s pacientmi. Neviem si predstaviť, že by som celé dni sedela v ambulancii. Práca v Národnom ústave detských chorôb bola o to náročnejšia, že išlo o zdravie detí. Pracovala som na detskom ARO, keď som sa rozhodla ísť na misiu s Lekármi bez hraníc.

Ako vyzerá život ľudí s ochorením nóma? (6 fotografií)

Rozhodli ste sa sama alebo vás oslovili zástupcovia tejto organizácie?

Bola to vlastne náhoda. Pozerala som si nejaké články na internete, keď som objavila organizáciu Lekári bez hraníc. Byť súčasťou niektorých ich projektov som vnímala ako veľkú výzvu. A tak som sa prihlásila.

Myslela som si, že ma zoberú automaticky, ale musela som prejsť piatimi výberovými kolami. Moja prvá misia prebiehala v Nigérii, kde som bola trikrát a neskôr som išla aj do Jemenu.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Humanitárna pracovníčka Guldanová: Musíme byť pripravení na únos aj prestrelky Čítajte 

Ako prijala toto rozhodnutie vaša rodina? Neobávali ste sa byť súčasťou misií v najchudobnejších krajinách Afriky?

Mala som dvadsaťdeväť rokov a keď som si o tejto organizácii a jej činnosti čítala, ako prvé mi napadlo, že by sa tam moje skúsenosti a vedomosti mohli zísť.

Po náročnom výberovom konaní mi zavolali a ponúkli mi projekt v meste Sokoto v Nigérii so zameraním na liečbu ochorenia nóma.

Priznám sa, že vtedy som netušila, o aké ochorenie ide, a tak som si to musela naštudovať. Až vtedy som pochopila, prečo si ma vybrali. Bolo to vďaka mojej päťročnej praxi v odbore detskej anestéziológie.

Kolegovia z misie Lekári bez hraníc v Nigérii. (zdroj: Lekári bez hraníc / Zdeněk Chaloupka)

Koho sa toto ochorenie týka?

Nóma je choroba, ktorá postihuje najmenšie deti do 5 rokov. Je príznačné pre chudobné krajiny, týka sa detí, ktoré nemajú prístup k jedlu, sú podvyživené, majú zníženú imunitu a bojujú s rôznymi ochoreniami, ako napríklad malária.

Sú to deti nielen v Afrike, ale aj v Ázii. Ochorenie nóma často postihovalo ľudí v koncentračných táboroch počas 2. svetovej vojny.

Celý projekt bol zameraný na chirurgickú liečbu tohto ochorenia, ktoré sa na začiatku prejavuje ako vred v ústnej dutine, neskôr spôsobuje rozklad tkanív. Je to podobné ako lepra – pacienti strácajú pery, ústa, nos.

Najhoršie na tom je, že ochorenie prebieha ako celková infekcia organizmu a deväťdesiat percent pacientov zomiera, ak nedostanú zdravotnú starostlivosť.

Dostať sa v najchudobnejšej časti Nigérie do nemocnice je však veľmi zložité. Obyvatelia musia ísť aj dva dni cez púšť, kým sa dostanú do najbližšieho zdravotného zariadenia.

Keď sa im to však podarí, stačí dvojtýždňová liečba antibiotikami a pacient je vyliečený. No devastačné zranenia tváre sú nezvratné.