Ochranárka: Čím bližšie k Bratislave, tým sú ľudia na práva zvierat citlivejší

Už vyše dvanásť rokov sa venujete ochrane zvierat, začínali ste ako inšpektorka Slobody zvierat. Čo vás za tých dvanásť rokov na tejto práci najviac prekvapilo, prípadne šokovalo?

Na začiatku ma šokovali spôsoby týrania a čoho všetkého sú ľudia schopní, ale tiež ľudská nezodpovednosť a zloba. Takisto ma prekvapil postoj niektorých záchranárov. Uvedomila som si, že keď niekto pomáha zvieratám, neznamená to automaticky, že je dobrý človek.

Mám za sebou už veľmi veľa prípadov, tak spomeniem najmä jeden, konkrétne prípad týranej sučky v Prievidzi, ktorú mal psychicky chorý majiteľ zavretú v bytovke. Bil ju a dával jej jesť iba suché rožky a čaj, aby bol štíhla.

Bolo ťažké sa k nemu dostať, lebo bol stále zavretý doma, tak som chodila celý týždeň pred bytovku, či nevyjde. Napokon som to aj tak musela riešiť cez štátne orgány, ktoré mu sučku odobrali.

Stretli ste sa aj s niečím pozitívnym?

Ale áno. Zakaždým ma milo prekvapí, do akej miery sú ľudia ochotní pomôcť. Napríklad, keď sa úplne neznámy človek ponúkne, že vám urobí prevoz stovky kilometrov zdarma. Jedna pani sa minule ponúkla, išla z Trenčína na východ a nechcela za to nič.

Súvisiaci článok Advokátka zvierat: Tyrani vedia, čo robia a majú z toho príjemné pocity Čítajte 

Ako sme na tom na Slovensku v porovnaní s minulosťou, čo sa týka ochrany zvierat? Zlepšuje sa to?

Aj dnes sa nájdu prípady hrozného týrania, no myslím si, že sa situácia mení k lepšiemu, a to preto, lebo ľudia viac nahlasujú týranie a sú vnímavejší. Viac si všímajú a v porovnaní s minulosťou sú menej ľahostajní. A aj vďaka tomu, že existuje viac občianskych združení, už to nie je také skryté ako kedysi. Verím, že sa to bude ešte zlepšovať.

Pred štyrmi rokmi ste založili združenie SOS Linka pre zvieratá v núdzi. Čo vás k tomu viedlo, keď ste pracovali už v inej organizácii?

Zo Slobody zvierat som odišla preto, lebo som na niektoré veci mala iné názory a rozhodla som sa ísť vlastnou cestou.

Myslím si, že mám celkom dobré organizačné schopnosti a chcela som to využiť.

A najmä som pochopila, že aj v regiónoch sú veľmi šikovní ľudia, len nemajú šancu takto pomáhať a niekto by im ju mal dať.

Na Slovensku je pomerne veľa združení a neziskoviek, ktoré sa venujú ochrane zvierat. Je to dobre, alebo to znamená, že štát bez nich v ochrane zvierat zlyháva?

Jednoznačne musím povedať, že štát zlyháva, lebo keby nezlyhával, tie združenia by sa v toľkej miere nevytvárali.

Dobré je, že mnohé vznikli v regiónoch, kde zabezpečujú servis, no nie všetky k pomoci zvieratám pristupujú profesionálne a zodpovedne.

Myslím si, že na naše malé Slovensko je takýchto združení trochu veľa, malo by ich byť menej a mali by byť kvalitnejšie.

Bolo by lepšie, keby boli viac koordinované a vzájomne by spolupracovali?

Určite, len si myslím, že je tu problém, a to je ten, že ochranári sú niekedy ješitní. Každý si myslí, že to robí najlepšie, konkurujú si a keďže peniaze chýbajú, tak si navzájom robia podrazy.

Smutné je, že je tu iba pár občianskych združení a neziskoviek, ktoré majú nadbytok financií, tie ostatné iba prežívajú, hoci niektoré z nich majú v útulku aj vyše sto psov.

Je takáto práca veľký nápor na psychiku?

Jednak je to nápor a taktiež je tu problém s financiami. Je veľa ochranárov, s ktorými som sa rozprávala, a niekedy majú pocit, že so všetkým chcú skončiť.

Osobne si myslím, že je zdravšie, keď sa nevenujeme iba zvieratám a máme aj iné aktivity, lebo po čase vás táto práca začne ničiť. Vidíte samé negatívne veci a stretávate sa s ľuďmi, o ktorých by ste asi nepovedali, že sú dobrí, keď zanedbávajú alebo týrajú zvieratá.

Sú nezodpovední, klamú vám a používajú taktiku, že najlepšia obrana je útok. Potom máte často pocit bezmocnosti. Ten plynie aj z vedomia, že niektorým zvieratám nemôžete pomôcť, lebo na určité úkony ešte nie sú zákony.