Veronika Strapková: Najviac ma inšpiruje láska k umeniu

Aj keď v súčasnosti pôsobíte najmä ako speváčka, študovali ste herectvo. Ako na svoje štúdium spomínate?

Na štúdium herectva som sa vybrala po gymnáziu. Prišla som z malého mesta do Bratislavy a rovno na odbor, ktorý je úplne iný a veľmi špecifický vo svojom nastavení.

V tom období som vnímala VŠMU a zvlášť ročník Ingrid Timkovej, v ktorom som študovala, ako akúsi rehoľu. Obnášalo to oddanosť štúdiu, neustálu prácu na sebe a stavanie štúdia na prvé miesto. Pravidelne sme skúšali. Aj počas prestávok a víkendov.

Vypnúť reklamu

Článok pokračuje pod video reklamou

Zapnúť zvuk Video reklama

Pobyt v škole trval od 8.15 do 21.00 hod. Bol to určitý šok. Zároveň ma to však veľmi veľa naučilo. Vyžadovalo si to veľa disciplíny. Nemohla som a ani som nemala čas hľadať si výhovorky, musela som tvrdo pracovať. Bolo to čarovné obdobie. Krásne, no zároveň nesmierne vyčerpávajúce.

Pomáha vám toto vzdelanie aj pri speve?

Určite. Od školy našťastie stále hrám, či už v divadle, v televízii alebo vo filme, ktorý ma baví asi najviac. Hneď po škole som šla hosťovať do divadiel, za čo som bola vďačná a v mnohých predstaveniach som aj spievala. V inscenáciách som aj pri pesničkách musela pracovať s textom.

V popovej hudbe je nosná melódia, ale v niektorých žánroch, napríklad vo folku, je to skôr text. Cítim, že môžem lepšie deklamovať obsah spievaného textu a často sa snažím, aby som text, ktorý spievam, akcentovala s ohľadom na jeho ústredné myšlienky.

Herectvo som, čo sa týka spevu, využila asi najviac pri šansóne a tiež ním odbúravam trému, ktorú sa vždy tak trochu snažím prekabátiť.

Na VŠMU som však získala tréning, vďaka ktorému som sa naučila lepšie pracovať s hlasom. To je nezaplatiteľná škola.

Nedávno ste sa dali aj na štúdium psychológie. Prečo ste si vybrali tento odbor?

Sú dve veci, ktoré ma už dlho fascinujú. Jednou je ľudské telo z pohľadu jeho fungovania a druhou je naša myseľ.

Medicínu by som už časovo nezvládla, ale verím, že veľa chorôb je psychosomatického pôvodu.

Keď pochopíme, čo sa deje v našej mysli, môžeme si významne zlepšiť kvalitu života.

Chcela som sa o tom naučiť viac a neskôr tým možno niekomu pomôcť. Možno to prepojiť s tým, čo ma už živí.

Ťažko predpovedať budúcnosť, ale verila som, že ma to opäť niekam ľudsky posunie. Rada sa tiež v živote pohybujem mimo komfortnej zóny, niekedy je to veľmi obohacujúce.

V minulosti ste sa zúčastnili aj speváckej šou, kde ste sa dostali až do finále. Aká to bola pre vás skúsenosť?

Obrovská. Bol to taký rýchlokurz šoubiznisu a priameho televízneho prenosu. Veľa ma to naučilo a zároveň to bolo prvé miesto, kde som sa dozvedela, že to, čo mama považovala kedysi za krik v izbe, môžem dnes považovať za spev. Dovtedy som ani len nesnívala o tom, že by som mohla byť speváčkou.

Nikdy predtým som nezažila takú reakciu od odborníkov z oblasti hudobného biznisu a to mi dodalo väčšiu istotu. Predstava, že by som sa mohla živiť hudbou, mi od toho momentu prišla reálna.

Tiež to bola prvá skúsenosť s kapelou a ešte k tomu s fantastickou. Pomohlo mi to, keď som si neskôr zháňala svoju vlastnú.

(zdroj: Petra Bošanská)

Ako vyzerá proces vašej tvorby od textu až po melódiu?

Súvisiaci článok Speváčka Peter Bič Project: Nesnažila som sa podobať na pôvodnú speváčku Čítajte 

Tvorivý proces je veľmi zaujímavá oblasť hudby. Mňa baví práve tým, že pieseň je ešte len akési dieťa, o ktoré sa delím s tímom spoluautorov a náš vzťah k nej je odvodený výlučne od našich pocitov, ktoré sa v priebehu tvorby menia.

Od nápadu cez hľadanie, ako dané pocity vyjadriť. Od nadšenia cez eufóriu až po pochybnosti.

Keď potom pieseň vydáme, začne patriť poslucháčom a my sledujeme reakcie. Vtedy sa pôvodný pocit transformuje na nový. Užívam si to.

Niekedy napíšem text, ktorý zhudobníme, alebo si naopak sadnem s producentom a tvoríme spoločne od prvého zvuku a akordu, do ktorého neskôr dopisujem text. Je to veľmi individuálne. Jedna pieseň vznikne za pár hodín, iná potrebuje niekoľko týždňov.

Čo vás pri speve najviac inšpiruje?

Pán profesor Strnisko nás v prvom ročníku na škole vyzval k pozorovaniu života okolo seba. Odporúčal, aby sme chodili na trhovisko, a sledovali, ako sa tam predavačky zhovárajú. Koľko inšpirácie je v ľuďoch naokolo.

Tak som si to osvojila, aj keď na trh nechodím. Veľa však pozorujem život okolo a tiež seba, introspektívne. Svoje pocity si ukladám do pamäte, aby som sa k nim mohla kedykoľvek vrátiť. A funguje to.

Nakoľko je pre vás ako pre speváčku podstatný imidž?

Niekedy mám pocit, že by mohol byť aj podstatnejší. Na to, že si uvedomujem, že žijeme v dobe prvého dojmu a prihliada sa na vizuálnu stránku, mi výzor pripadá ako posledná vec, ktorú pri svojom hudobnom živote riešim.

Neviem si upraviť vlasy ako chcem a outfity tiež skladám veľmi narýchlo. Už ma pokarhala aj jedna kaderníčka. Vraj ako takto môžem spievať, keď moje vlasy vyzerajú ako po zobudení. Nuž, mám v tomto smere rezervy a vlasy si stále žijú nezávisle od mojej vôle.

Spolupracovali ste s viacerými slovenskými hudobníkmi. Kto vás pozitívne ovplyvnil?

Každý jeden človek, s ktorým som robila, mi niečo dal. Ja som tiež toho názoru, že treba načúvať a učiť sa. Každý má niečo lepšie, čo ma môže inšpirovať. Nemám však jedno meno, ktoré by vo mne zarezonovalo najviac.

Vždy ma najviac inšpiruje láska k umeniu. Keď stretnem ľudí, ktorí ju vyžarujú, vždy si pripomeniem podstatu toho, prečo som začala spievať.

Máte spevácke vzory, ktoré považujete za ikony našej popovej hudby?

Obdivujem veľa spevákov a speváčok. Nádherný prejav, hlas a ľahkosť Věry Špinarovej, to bol naozaj veľký dar. Janu Kocianovú som zažila na vianočných trhoch s gospelovou kapelou. Mala skoro sedemdesiat rokov a spievala ako mladica. Išla z nej neskutočná energia.

Hlas Ivana Táslera a jeho koncerty sú podľa mňa krása. Richard Müller je naozajstná ikona. Podobne aj Milan Lasica či Hana Hegerová. Z mladej generácie je mi umelecky blízka Mária Čírová. Páči sa mi aj prejav Simy Martausovej a energia a zápal pre tvorbu súčasnej hviezdy modernej hudby, Simy.

Je tu množstvo šikovných umelcov a každý ponúka niečo inšpiratívne. Ale asi ako najväčší profesionál, umelec a nesmierne oddaný svojim fanúšikom mi pripadal pán Karel Gott. Mal hlas, talent a pokoru. To je pre mňa ikonické.

(zdroj: Petra Bošanská)

Ste skôr popovou speváčkou. Ktoré hudobné žánre sú vám blízke aj v súkromí?

Sú to najmä folk, r´n´b, blues, soul, hip-hop, rap, reggae a tiež džez tridsiatych rokov, ale aj šansón.

Čo je podľa vás na speve najkrajšie?

Súvisiaci článok Dominika Morávková: Modlím sa, aby ma nikto neoslovil na politickú spoluprácu Čítajte 

Spev vraj zlepšuje náladu a vyplavuje endorfíny.

Poznám ľudí, ktorí robia rôzne povolania a chodia si zaspievať raz za týždeň do speváckej školy. Robia to len preto, aby boli šťastní. To je na tom asi najkrajšie.

A väčšina ľudí, ktorí spievajú, by možno povedala, že ani nevie prečo. Skrátka majú potrebu.

Ja som vždy spievala pre radosť a tiež si tým vždy prečistím hlavu. Je to príjemný bonus pre psychiku.

S priateľom Filipom chystáte svadbu, ste spolu sedem rokov. Ako vám pri kariére speváčky pomáha stabilné a harmonické súkromie?

Mať sa kam vrátiť po ťažkom dni je liek na všetky sklamania. Ja som v týchto zásadných veciach života pomerne jednoduchá. Rodina je to, na čom záleží.

Pri každom úspechu myslím len na to, ako sa oň podelím s tými, ktorí ma milujú. Bez nich by som z úspechu nemala takú radosť. Otec mi volá vždy, keď ma počuje v rádiu. Zavolá mi a len drží telefón pri reproduktore.

To, že mám šťastie na zázemie, ktoré mi Filip vytvára, mi dáva priestor sústrediť sa na hudbu. Dáva mi to možnosť byť naplno ponorená do procesu tvorby vďaka tomu, že sa nemusím trápiť hľadaním lásky. Veľmi si to vážim.