Veronika Strapková: Najviac ma inšpiruje láska k umeniu

Aj keď v súčasnosti pôsobíte najmä ako speváčka, študovali ste herectvo. Ako na svoje štúdium spomínate?

Na štúdium herectva som sa vybrala po gymnáziu. Prišla som z malého mesta do Bratislavy a rovno na odbor, ktorý je úplne iný a veľmi špecifický vo svojom nastavení.

V tom období som vnímala VŠMU a zvlášť ročník Ingrid Timkovej, v ktorom som študovala, ako akúsi rehoľu. Obnášalo to oddanosť štúdiu, neustálu prácu na sebe a stavanie štúdia na prvé miesto. Pravidelne sme skúšali. Aj počas prestávok a víkendov.

Pobyt v škole trval od 8.15 do 21.00 hod. Bol to určitý šok. Zároveň ma to však veľmi veľa naučilo. Vyžadovalo si to veľa disciplíny. Nemohla som a ani som nemala čas hľadať si výhovorky, musela som tvrdo pracovať. Bolo to čarovné obdobie. Krásne, no zároveň nesmierne vyčerpávajúce.

Pomáha vám toto vzdelanie aj pri speve?

Určite. Od školy našťastie stále hrám, či už v divadle, v televízii alebo vo filme, ktorý ma baví asi najviac. Hneď po škole som šla hosťovať do divadiel, za čo som bola vďačná a v mnohých predstaveniach som aj spievala. V inscenáciách som aj pri pesničkách musela pracovať s textom.

V popovej hudbe je nosná melódia, ale v niektorých žánroch, napríklad vo folku, je to skôr text. Cítim, že môžem lepšie deklamovať obsah spievaného textu a často sa snažím, aby som text, ktorý spievam, akcentovala s ohľadom na jeho ústredné myšlienky.

Herectvo som, čo sa týka spevu, využila asi najviac pri šansóne a tiež ním odbúravam trému, ktorú sa vždy tak trochu snažím prekabátiť.

Na VŠMU som však získala tréning, vďaka ktorému som sa naučila lepšie pracovať s hlasom. To je nezaplatiteľná škola.

Nedávno ste sa dali aj na štúdium psychológie. Prečo ste si vybrali tento odbor?

Sú dve veci, ktoré ma už dlho fascinujú. Jednou je ľudské telo z pohľadu jeho fungovania a druhou je naša myseľ.

Medicínu by som už časovo nezvládla, ale verím, že veľa chorôb je psychosomatického pôvodu.

Keď pochopíme, čo sa deje v našej mysli, môžeme si významne zlepšiť kvalitu života.

Chcela som sa o tom naučiť viac a neskôr tým možno niekomu pomôcť. Možno to prepojiť s tým, čo ma už živí.

Ťažko predpovedať budúcnosť, ale verila som, že ma to opäť niekam ľudsky posunie. Rada sa tiež v živote pohybujem mimo komfortnej zóny, niekedy je to veľmi obohacujúce.

V minulosti ste sa zúčastnili aj speváckej šou, kde ste sa dostali až do finále. Aká to bola pre vás skúsenosť?

Obrovská. Bol to taký rýchlokurz šoubiznisu a priameho televízneho prenosu. Veľa ma to naučilo a zároveň to bolo prvé miesto, kde som sa dozvedela, že to, čo mama považovala kedysi za krik v izbe, môžem dnes považovať za spev. Dovtedy som ani len nesnívala o tom, že by som mohla byť speváčkou.