Psychoterapeutky vysvetľujú, ako sa dá vyhnúť vyhoreniu

Starostlivosť o samých seba a psychohygiena sú súčasťou ich odborných znalostí. Vedia, kde sú hranice a v ktorom bode sa zastaviť, aby ich práca neprevalcovala. Alebo skôr – mali by.

Súvisiaci článok Syndróm vyhorenia: Vážny problém, ktorý prichádza potichu Čítajte 

Aj odborníci a odborníčky na psychické problémy sú len ľudia a môže sa ich dotknúť syndróm vyhorenia. Niekedy sa stretávajú s ťažkými prípadmi, ktoré ich môžu zasiahnuť, prípadne si na plecia naložia viac, než je ich vlastná psychika schopná uniesť.

Menšia britská štúdia z roku 2015 naznačila, že niektorí ľudia, ktorí pracujú v oblasti mentálneho zdravia, nie sú schopní spoznať príznaky syndrómu vyhorenia sami na sebe. Ak ich aj spoznajú, môže byť pre nich náročné priznať to pred okolím.

Syndróm vyhorenia je vážna diagnóza, ktorá býva často dôsledkom pracovného preťaženia. Aj Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) jej status po novom chápe ako chorobu z povolania a zaradila ju do Medzinárodnej klasifikácie chorôb platnej od roku 2022.

Diktát pomáhania

Psychoterapeutka Jana Sarah Kašáková sa už od detstva zaujímala o ľudské vzťahy s túžbou pomáhať v nich ľuďom.

Psychoterapeuti sa však podľa nej nevyhnú tomu, aby ich niekedy prípady klientov nezasiahli.

Nie všetci, ktorí sú vzdelaní v psychoterapii, tiež dokážu zachytiť príznaky vyhorenia skôr, než bežní ľudia.

Psychoterapeutka Jana Sarah Kašáková (zdroj: archív Jany Sarah Kašákovej)

"Niekedy žijeme pod diktátom pomáhania a zachraňovania alebo nás motivuje vízia o našom povolaní a o tom, ako by mali ľudia a svet fungovať.

Tiež nás môže poháňať porovnávanie sa s ostatnými či spoločenská požiadavka na výkon. Potom dostávame lekcie, že sme tiež len ľudia a máme obmedzené kapacity a sily," hovorí psychoterapeutka.

Ide pritom o faktory, ktoré prispievajú k tlaku a stresu.

Aj podľa WHO je vyhorenie práve dôsledkom chronického pracovného stresu, ktorý človek nedokázal ustrážiť.

Vyhorený terapeut môže skôr ublížiť, než pomôcť

Psychoterapeutka Petra Klastová Pappová začala v roku 2000 pracovať na detskej klinike. Išlo o jej prvé zamestnanie.

"Bola som mladá, nadšená, neskúsená. Pacientov bolo veľa a mala som malú kontrolu nad tým, ako dlho s nimi budem môcť pracovať. Skôr som bola pod tlakom robiť čo najviac psychologických vyšetrení," približuje, ako sa ona sama priblížila k vyhoreniu.