Myslím na tých, ktorým nikto nepovedal, aby zostali doma

Zatiaľ je to len niekoľko dní, čo sme zo svojich domovov prestali vychádzať. Zdá sa, akoby sa svet trochu zasekol, dni sa vlečú a zároveň je ťažké stihnúť v nich všetko, čo sme doteraz hravo zvládali.

Trápia nás obavy o naše zdravie a zdravie našich rodín. Máme starosti s deťmi, ktoré nemôžu ísť do školy, aj starosti kvôli práci, ktorú je teraz ťažké robiť.

Mnohí z nás menia plány. Zrušili sme dlho plánované oslavy, preložili svadby, o dovolenkách uvažujeme už azda len v jesenných mesiacoch. A chýba nám cestovanie.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Nie všetci, ktorí sedia doma, sú v bezpečí Čítajte 

Viem, že porovnávať naše životy so životmi iných nie je správna cesta, a uvedomujem si aj to, že historická skúsenosť nie je vždy prenosná.

I tak mi v týchto dňoch v mysli vyvstávajú „výlety“, ktoré by nikto zažiť nechcel.

Kedysi dávno 25. marca čakala na vlak na popradskej stanici tisícka mladých dievčat. V noci 26. marca opúšťal podobný vlak stanicu v Žiline. O deň neskôr, teda 27. marca toho istého roka, sa kolesá vlaku pohli v bratislavskom Lamači, 29. marca vychádzal zo Serede a nasledujúci deň z Novák.

Ak pre poriadok poviem, že išlo o rok 1942, isto si ľahko domyslíte, kam kúpil Slovakštát mladým výletníčkam lístky.