Nie všetci, ktorí sedia doma, sú v bezpečí

Všetky texty o novom koronavíruse budú na SME.sk odomknuté a prístupne pre každého, považujeme to totiž za verejný záujem. Ak chcete podporiť novinárov a serióznu žurnalistiku, môžete to urobiť kúpou predplatného.

Domov síce nie je väzenie, no v tieto dni ho môže pripomínať. Nielen všetkým zatiaľ zdravým, ale najmä tým, ktoré a ktorí v ňom zažívajú peklo aj mimo novej „koronakaždodennosti“. A vôbec tým nemyslím peklo nudy a stereotypu.

Keď si ľudia dávajú na facebookové profilovky nálepku „som doma“ a keď tieto dve slová odpovedajú v telefonáte blízkym, nie vždy si uvedomia, že mať domov, kde sa cítia v bezpečí, je vlastne privilégium.

Mňa tento pocit premkol vtedy, keď som zbadala správy z Číny, ktoré hlásia, že počas karantény v krajine vzrástla miera domáceho násilia. V niektorých oblastiach až dvojnásobne v porovnaní s rovnakým obdobím za minulý rok.

Súvisiaci článok

Súvisiaci článok Ak feministky nenávidia mužov, ako dopadnú ich synovia? Čítajte

Začínajú naň upozorňovať aj organizácie a odborníci z ďalších krajín. A niet jediného argumentu, prečo by to u nás malo byť v prípade epidémie inak.

Vonku tak číha koronavírus, vnútri zase iná "pliaga", ktorá je celoročná, len pre ňu nerobíme toľko preventívnych opatrení, ako by si zaslúžila.

Ženy a ich deti, ktoré, vírus-nevírus, žijú s násilníkmi aj tak, s nimi teraz musia byť nonstop doma.

Ak sa v dnešných časoch napätie, hádky a väčšie či menšie krízy objavia aj v nenásilných vzťahoch a rodinách, čo potom tie, v ktorých sú napadnutia či iný druh násilia bežné?

Epidémia a vynútená karanténa menia náš životný štýl, zmenšujú naše pohodlie, vyvolávajú paniku a stres. Môžu byť aj dokonalou rozbuškou k niečomu horšiemu.

Myslím preto na to, ako nebyť ľahostajná. Myslím na to, čo by som spravila, keby som začula krik alebo tresk z vedľajšieho bytu. Či by som verila, že ide len o hádku o ovládač na televízor, alebo niekto nešťastne zhodil na zem šálku s kávou.

Z karanténnej situácie sa totiž vykľula príležitosť ukázať medziľudskú solidaritu a fakt, že nám záleží aj na bezpečí ľudí okolo nás. Vonku tým, že nosíme rúško, vnútri zase tým, že sa nebudeme tváriť, že za dverami nášho bytu sa nás nič netýka.

Ani odľahčené vtipy o tom, že sa mnohé dvojice po spoločne strávenej karanténe určite rozvedú, už zrazu nie sú také zábavné. Najmä keď sú tu aj ľudia, ktorí pre všetky opatrenia nemajú kam uniknúť pred niečím horším ako sú banálne hádky.

Domáce násilie ako jednu z dier v systéme môže koronavírus odhaliť v celej svojej škaredosti. A iste, sú veci, ktoré ostávajú v rukách štátu, a ktoré nemôžu riešiť jednotlivci.

No potom sú tu jednoduché gestá, ktoré môže spraviť človek sám - napríklad spoznať problém a hovoriť o ňom, hoc aj na sociálnych sieťach, aby si ženy zažívajúce násilie uvedomili, že v tom nie sú celkom samy.

Alebo si nezakrývať uši a vytočiť 158, keď pôjde naozaj do tuhého.