Niektoré škandály týkajúce sa sexuálneho násilia prišli tak náhle, že pre mnohých ľudí bolo ťažké uveriť im.
Keď Amerikou otriasla kauza dnes už odsúdeného filmového producenta Harveyho Weinsteina, popierali hodnovernosť aj úmysly obetí.
Po tom, ako na sile nabralo hnutie MeToo a ukázalo sa, že predátori sa nepohybujú len v zákulisí strieborného plátna, ale aj v športe a v „bežných“ odvetviach, prišlo okrem snahy odstrániť sexuálne násilie aj niečo iné.
Prišlo aj popieranie, banalizovanie alebo dokonca útoky na obete a vyplakávanie nad zlými časmi, ktoré teraz svitajú bielym heterosexuálom. Veď oni len normálne majú radi ženy. A doteraz sa žiadna nesťažovala.

Ľudia nebrali vážne ani to, že Jeffrey Epstein a Michael Jackson sú len špičky ľadovca, ktoré ukazujú, že mocní muži sveta systematicky zneužívali deti.
Išlo napokon o vplyvné osoby na druhej strane oceánu.
Ktokoľvek z Bratislavy či z Veľkého Krtíša mohol spoza klávesnice s istotou tvrdiť, že obete si vymýšľajú a po desiatkach rokov sa ozývajú len preto, aby pre seba vytrieskali tučné vyrovnania.
Lenže potom prišla naša vlastná kauza Chachaland, v ktorej už padlo prvé obvinenie.