Speváčka, herečka, moderátorka, matka. To sú prívlastky, ktoré sú o vás verejne známe. Ako sa vnímate vy sama? Čo všetko ste?
Povedala by som, že to, čo ste vymenovali, len možno v inom poradí. Najviac sa cítim byť manželka a matka, potom sú všetky tie pracovné pozície. No vlastne sa ani necítim byť ničím konkrétnym, speváčkou, herečkou, pretože všetko robím iba s chuťou, radosťou a baví ma to, ale nemám až tak rada tieto označenia. Ale aspoň som sa už vyhla tým seriálovým nálepkám.
Jojkárska milenka?
Napríklad. Od toho som už našťastie očistená. Nechcem byť v niečom zaškatuľkovaná, človeka to potom limituje. Ale zistila som, že internet a televízia sú dva rôzne svety, niekto ma pozná z jedného, niekto z druhého. Takže tie označenia chápem, ale veľmi neprijímam.
Vy však nie ste zaškatuľkovaná iba do jednej kategórie. So skupinou S hudbou vesmírnou sami seba prezentujete ako komikov, ktorí sa neberú príliš vážne, no keď sa človek pozrie na vašu individuálnu hereckú tvorbu, máte za sebou najmä vážne roly. Kde by ste túto serióznosť chceli ešte ukázať?
Monika Bagárová: Na pády a sklamania sa treba pripraviť, patria k úspechu Čítajte Tento kontrast mám veľmi rada, pretože mi kompenzuje aj jednu, aj druhú stranu.
Keď je príliš veľa veselého, potrebujem sa ponoriť do niečoho hĺbavého a vážneho, čo mi sprostredkuje divadlo a film.
S hudbou vesmírnou je to taký ostrovček dobrej nálady, kde sa odreagujem, ale je to rovnako vyčerpávajúce.
Vždy to však bude veselé, lebo sme pozitívni ľudia a chceme pozitívne ovplyvňovať aj tých, čo nás sledujú.
To hĺbavé chcem ešte ukázať v ďalších filmoch, pretože som dramatická herečka. Baví ma dráma a sociálne témy a tam tú vážnosť vždy viem ukázať.
Rátate s tým, že ešte príde nejaká vážnejšia rola?
Myslím si, že každá rola, ktorá príde, je istým spôsobom v niečom vážna. Veselé či pojašené postavy väčšinou v sebe tiež nesú nejakú svoju hĺbku. A v zoskupení S hudbou vesmírnou to zväčša nie je herecká úloha, ale moja prirodzená poloha.
Dominika Morávková (zdroj: archív Dominiky Morávkovej)V pomerne mladom veku ste sa u divákov zapísali rolami vo filmoch Pirko a Špina, ktoré otvárali silné sociálne témy a pracovalo sa v nich aj s násilím. Čo vás táto skúsenosť naučila?
Naučila som sa veľa vecí nielen po hereckej stránke, ale aj tej ľudskej. A taktiež, čo sa týka témy, tu bola edukatívna rovina. Nejde len o to, že som sa naučila viac vžiť do postavy alebo sa rozplakať, keď bolo treba.
Pri Pirku som sa naučila aj počúvať kolegu a hrať podľa toho. Dialóg musí byť naozaj dialóg, nemôžu to byť naučené texty, pri ktorých viem, čo partner odpovie. Musím hrať, akoby som odpoveď nepoznala a počula ju prvýkrát.
Po ľudskej stránke som sa zase naučila byť pokornejšia, pretože tým, že som prvýkrát dostala hlavnú postavu, som bola vo všetkom odvážna a keď sa mi niečo na kolegovi nepáčilo, tak som to povedala verejne, čo by som dnes už neurobila.
Pochopila som, že musím byť kolegiálnejšia, lebo každý herec je človek, a aj keď to má už vyštudované a má prax, tak hľadá svoju postavu a má nárok na nejaký čas.
Čo sa týka témy, tak som chcela tieto roly zahrať autenticky aj preto, že niekto to skutočne prežíva a je to reálny problém. Z tohto hľadiska mi na tom veľmi záležalo. Dozvedela som sa, že sa to deje častejšie, ako si myslím.
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
