Spočiatku išlo o presolené ryby, ktoré sa vložili do varenej ryže, aby vďaka kvaseniu dlho vydržali.
Plátok čerstvej, surovej ryby položenej na hrudkách ryže, teda dnešná podoba suši, vznikla v Japonsku až v 19. storočí a do celého sveta prenikla táto lahôdka v priebehu nasledujúceho storočia.
Dnes možno suši bary a reštaurácie, ktoré ho pripravujú, nájsť nielen v metropolách, ale aj v menších mestách kdekoľvek na svete. A to nie je dobre.
Globálny symbol blahobytu

V priebehu desaťročí toto jedlo stratilo punc nedosiahnuteľnej exkluzivity.
Cenu jednej večere v suši reštaurácii používa generácia mileniálov na porovnávanie cien iných služieb či tovarov.
Tento ekonomický prístup má označenie sushinomics a dávno prestal byť len slangovým výrazom.
Bloomberg Rankings už na jeho základe vytvoril index životných nákladov vo veľkých mestách.
Suši teda už dávno nie je pochúťka, ktorú si vychutnávame len z času na čas, ale akýsi globálny symbol blahobytu. To má však aj svoju odvrátenú stranu.
Svetový fond na ochranu prírody (WWF) vo svojom magazíne už v roku 2017 apeloval, aby ľudia o dôsledkoch nadmernej spotreby suši uvažovali kriticky.