Môj manžel žije s diagnózou skleróza multiplex už niekoľko rokov. Za ten čas som si mohla zvyknúť na množstvo menších aj väčších komplikácií, ktoré život s nevyliečiteľnou chorobou prináša.
Mala by som byť profíčka. Vedieť, čo kedy povedať a ako adekvátne reagovať na mnohé situácie, ktoré prichádzajú. Celkom úprimne však musím priznať, že nie vždy to tak je.
Sama niekedy položím krajne necitlivú otázku a neuveriteľne sa začudujem, prečo sa môj muž cíti zle, keď som to ja, kto sa od rána nezastavil. Niektoré ťažkosti banalizujem a občas normálne prevrátim oči a spýtam sa „čo zase?“ Keď mi v hlave konečne zasvieti kontrolka, veľmi sa hanbím.

Je to však len kvapka v mori nepríjemností, ktoré môj muž a státisíce iných ľudí žijúcich s najrôznejšími chronickými ochoreniami musia znášať.
Na prvý pohľad totiž pôsobia úplne v poriadku.
Nesedia na vozíčku, nemajú barlu ani vodiaceho psa a vyzerajú ako úplne zdraví ľudia.