Farkašová a Šubrtová: Aktivita postihnutých športovcov nie je zábava na voľný čas

Pred vyše jedenástimi rokmi ich spojila láska k lyžovaniu. Počas spoločnej kariéry zjazdových lyžiarok dosiahli na športový Olymp. Získali deväť zlatých, dve strieborné a jednu bronzovú medailu z paralympijských hier, štrnásť titulov majsteriek sveta, dosiahli tri celkové víťazstvá vo svetovom pohári, sú držiteľkami ocenenia pre najlepšie paralympioničky sveta za rok 2019, stali sa laureátkami športového oscara Laureus World Sports Awards 2018 a pýšia sa titulom najlepšie paralympijské športovkyne na svete.

Vždy ste sa chceli stať zjazdovými lyžiarkami alebo ste v detstve mali iné predstavy o tom, čo budete robiť?

Henrieta: Nikdy som v detstve nesnívala o kariére zjazdovej lyžiarky a ani som ako malá lyžovať nevedela. Dostala som sa k nemu pomerne neskoro, a to v sedemnástich rokoch na špeciálnej strednej škole pre zrakovo postihnutých v Levoči, ktorú som navštevovala.

Tam som prvýkrát stála na lyžiach počas lyžiarskeho výcviku. Bola to láska na prvé „zošuchnutie“. Našla som sa v tom a veľmi som si užívala rýchlosť, adrenalín a slobodu, keď som išla dole svahom.

Vyrastala som v nelyžiarskej oblasti, a tým, že mám zrakový hendikep, mojim rodičom nikdy ani len nenapadlo viesť ma k tomuto športu. Bola to náhoda, od ktorej som sa dopracovala až k veľkým úspechom. Som veľmi vďačná môjmu telocvikárovi, ktorý vo mne videl veľký talent a potenciál a už vtedy vyhlásil, že zo mňa raz bude veľká lyžiarka.

V tom čase som sa na tom iba zasmiala a pomyslela som si, že tára hlúposti. Od začiatku ma podporoval a práve on bol mojím prvým navádzačom. Jemu vďačím za to, že sa zo mňa stala lyžiarka.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Športovci s intelektuálnym znevýhodnením chcú ukázať, čo dokážu Čítajte 

Natália: Lyžujem od malička, takže lyže sú späté prakticky s celým mojím životom. V určitej fáze detstva som snívala o tom, že budem lyžiarka, ale neskôr sa preferencie menili skôr smerom k vzdelaniu. Život to zariadil tak, ako to malo byť.

Nie nadarmo sa hovorí človek mieni, pán Boh mení. Úplne to platí. Popri navádzaní som, samozrejme, mala aj iné predstavy, na ktoré vtedy nezostával čas. Ale človek si musí vyhodnotiť, čo chce robiť.

Neľutujem ani sekundu tejto mojej životnej cesty, lebo to stálo za to. Čas na plnenie ostatných cieľov bude v dohľadnej dobe a na ich plnenie mám ešte celý zvyšok života.

Mávate pred pretekami strach či rešpekt, alebo to beriete ako bežnú súčasť pretekania?

Henrieta: Strach nesmie byť pri pretekoch prítomný. Ak by bol, tak by sme určite nepodávali také výkony, aké podávame. Keď jazdíte so strachom, tak môže dochádzať aj k väčším zraneniam, lebo človek nie je v psychickej pohode, zmätkuje a robí chyby.

Určite mám pred pretekami rešpekt a stres, lebo chcem podať ten najlepší výkon a ukázať to, čo mám natrénované. Chcem dobre zajazdiť a mať z toho dobrý pocit.

Tréma, ktorá je prítomná tesne pred štartom, však hneď po ňom opadne a potom sa maximálne koncentrujem na jazdu.

(zdroj: Alexandra Rymšinová)

Aké sú bezpečnostné opatrenia a čo všetko ste povinné dodržiavať?

Natália: Funguje to v princípe presne tak, ako pri zdravých športovcoch, pravdaže s istými špecifikami súvisiacimi so zrakovým postihnutím.

Najväčším rozdielom je, že pri zrakovo postihnutých športovcoch musí počas pretekov na svahu a okolo neho panovať absolútne ticho. Je to preto, aby si dvojica pretekárov mohla nerušene vymieňať informácie.

O to viac to platí pri úplne nevidiacich športovcoch. Tam navádzanie funguje ešte trochu inak. Informácie sa odovzdávajú cez megafón, nie vysielačky zabudované na prilbách ako v našom prípade. Ak by boli pretekári rušení externým zvukom, tak by nemohol pretekár pokračovať v jazde.

Toto je asi najväčšie špecifikum, čo sa týka bezpečnostných opatrení pri zjazdovom lyžovaní zrakovo postihnutých. V prípade zdravých lyžiarov, fanúšikovia pri zjazdovke povzbudzujú a hrá tam hudba. U nás to, žiaľ, takto byť nemôže.

Henrieta: Trať musí byť zabezpečená. Okolo zjazdovky sú siete. A ako spomínala Nataly, tak počas celej jazdy musí byť na trati ticho, až kým nepríde dvojica do cieľa. Organizátori na to upozornia aj publikum. Obyčajnému človeku nenapadne, že by mal byť ticho.

V minulosti boli situácie, keď sa počas jazdy nevidiaceho pretekára domáce publikum tešilo a skandovalo, pretože napríklad podľa času vyhrával, ale práve pre hluk nebol schopný počuť pokyny navádzača a z trate vypadol, teda pretek nedokončil.

Od toho času upozorňujú divákov, aby sa stíšili, kým nepríde dvojica do cieľa, a až potom môžu skandovať a tlieskať. Ďalšie špecifikum je, že u nás paralyžiarov je čiastočne prispôsobená aj trať, konkrétne takzvané umelé skoky alebo hrany na rozdiel od zdravých lyžiaroch.

Neskáče sa extrémne vysoko napr. tridsať metrov, pretože by to bol, samozrejme, problém. Rovnako náročné ako pre nevidiacich športovcov, by to bolo aj pre lyžiarov vozičkárov alebo lyžiarov, ktorí majú iba jednu nohu.

Ktorý moment vo vašej kariére bol ten najkrajší, najsilnejší či najpamätnejší?

Henrieta: Pre mňa sú najvzácnejšie medaily z paralympijských hier. Medzi najpamätnejšie patrí vôbec prvá. Istým spôsobom bola pre mňa špecifická aj paralympiáda v Soči, pretože som sa tesne predtým zranila a bolo otázne, či sa budem vedieť na súťaži zúčastniť.