Ako som tak šoférovala s osemročným synom okolo pasienkov s kravami neďaleko nášho domu, spýtal sa ma: „Prečo tu musia mať aj býky?“ „Aby kravičky mohli mať teliatka,“ odvetila som.

„Potrebujú chlapca a dievča, teda samca a samičku,“ opravila som sa, „aby mohli mať mláďatká.“
Požičala som si to málo, čo som vedela o ľudskej anatómii, a aplikovala som to na zvieraciu ríšu.
Povedala som mu, že samičky majú vajíčka a samce spermie, ktoré vyzerajú ako žubrienky, a že spermie sa snažia preraziť si cestu do vajíčka a oplodniť ho a vtedy môže mať kravička teliatko.
Ľudia fungujú rovnako, povedala som mu.
„Takže dievčatá kladú vajíčka ako sliepky?“ spýtal sa. „Nie, nekladú ich,“ povedala som.
Vycítila som, že mám príležitosť povedať mu niečo, čo som chcela už dlho.
„Niekedy vajíčka dievčat nefungujú, a preto musia použiť vajíčka od iných dievčat.“ A povedala som mu, že som jedno z týchto dievčat.
Kto je skutočná mama?
Svojho syna som mala vďaka tomu, že som použila vajíčko od darkyne. Použili sme spermie môjho manžela a skúšali sme použiť aj vajíčka mojej sestry, aby sme v tejto zmesi uchovali moju DNA, ale nefungovalo to.
Tak sme napokon pracovali s vajíčkami od baleríny, ktorá mala niečo po dvadsiatke. Oplodnené embryo potom do mňa vložili a o deväť mesiacov sa mi narodil syn.
Kliniky asistovanej reprodukcie rodičom odporúčajú, aby svojim deťom povedali o tom, že vzišli z darovaného vajíčka, keď majú štyri alebo päť rokov, no ja som to odmietla.
Aj bez ohľadu na to som bola presvedčená, že ja a môj syn máme veľmi chatrné biologické puto, keďže nemá nič z mojich génov.
Bála som sa, že keď mu poviem, že iná žena poskytla vajíčko, z ktorého sa narodil, bude sa cítiť, že ona – a nie ja – je jeho skutočnou matkou. Aj napriek tomu, že som ho nosila v bruchu ako každá iná biologická mama.