Keď som mala dvadsať rokov, muž, ktorého som sotva poznala, ma požiadal o ruku. Bez prsteňa. Povedala som áno.
Fakt, že sme sa tak rýchlo rozhodli vziať a presťahovať z Tennessee do New Yorku, našich priateľov postavil do pozoru. Dokonca som dostala list od jedného zo starších ľudí u nás v kostole, v ktorom mi odporúčal, aby som počkala a svojho snúbenca spoznala lepšie.
Jeho priatelia sa snažili v slzách zasiahnuť. Jedna z našich obľúbených profesoriek naše rozhodnutie spochybňovala. Keď moja matka spomínala môjho snúbenca, nehovorila jeho meno, označovala ho za "cudzinca".
No boli sme zamilovaní. Keď sme odmietli predmanželské poradenstvo (trvali sme na tom, že ho nepotrebujeme), David a ja sme sa vzali a presťahovali do Gramercy Parku. V noci, keď sme poriadne natiahli krky, sme z požiarneho schodiska dokonca mohli vidieť osvetlenú Empire State Building.
Môj život bol plný romantiky ako v zamilovanej skladbe. A potom, týždeň po svadbe, zazvonil telefón.
Mali pravdu, nepoznala som ho
"Môžem hovoriť s Davidom?" spýtala sa žena so zmyselným hlasom.

Neochotne som podala telefón môjmu novému manželovi, ktorý ho aj rýchlo položil. "Bol to omyl," povedal.
O pár hodín neskôr zazvonil telefón znova. Ďalšia žena. Snažila som sa byť nablízku, aby som mohla načúvať. Viedol môj zdanlivo verný manžel dvojaký život?
"Opäť zlé číslo," povedal. Verila som mu, až kým telefón nezazvonil o tretej ráno. A o štvrtej. Telefonáty boli čoraz pravidelnejšie, v hociktorú hodinu dňa či noci.
Stali sa takými pravidelnými, že už som nebola prekvapená, keď sa zadýchané hlasy na opačnom konci telefónnej linky zmenili na sklamané povzdychy. Môj muž vždy podráždene skladal telefón. Alebo to bolo len divadlo?
Keď bol preč, počúvala som odkazy, ktoré mu nechávali. Desiree. Brandy. Jill. V niektorých prípadoch ma skúšali, keď som povedala, že tu nie je. Jedna žena začala plakať. "Veď len včera sme boli spolu."