Prisahala som si, čo svojim deťom nikdy neurobím. Teraz sa to učím plniť

Veľmi živo si spomínam na deň, keď sa ma rodičia spýtali, či už nie je čas na to, aby som prestala dostávať hračky.

Mala som asi deväť rokov. Bola som najmladším dieťaťom v rodine a rodičia už mali po rokoch nakupovania a uskladňovania najrôznejších hračiek predstavu, že by sa náš dom mohol stať serióznejším miestom. Súhlasila som.

Nie však preto, že som sa už nechcela hrať, ale preto, lebo som rodičom chcela dokázať, že už som veľká. Spomínam si aj na zvláštny pocit smútku, keď som potom vystrojila symbolický pohreb hnedému mončičákovi a bábike Janke so sivými vlasmi.

Súvisiaci článok Rozbitú krajinu lepia dokopy neviditeľní ľudia Čítajte 

Pravdaže, nikto mi nezakazoval hrať sa a aj samotný pohreb bola parádna hra so všetkým, čo k nej patrí.

Stiesňujúca bola najmä predstava, že onedlho by som sa mala prestať hrávať a že by som si to mala dokonca aj sama želať.

Kedykoľvek som si na tú chvíľu spomenula, prisahala som si, že ja svojim deťom nič také nespravím.