Dospelí často detskú hru podceňujú. "Očakávajú, že keď deťom nakúpia do izby najmodernejšie hračky, budú ich mať z krku. Pre deti je však najdôležitejšia sociálna interakcia," hovorí priekopníčka terapie hrou a filiálnej terapie na Slovensku Zuzana Tatárová.
V rozhovore sa dozviete, prečo deti v hre svojich rodičov dirigujú a chcú robiť veci stále dokola, prečo sú dôležité hračkárske zbrane a aj to, ako môžu deti počas hrania sa nastaviť dospelým zrkadlo.
Keď sa povie hra, väčšina ľudí si predstaví niečo jednoduché, samozrejmé. Je hra len zábava?
Hra je najdôležitejšou náplňou detstva. Pre deti je to prirodzená vec a nemusíme ich učiť hrať sa. Pre každý vek sú vhodné iné hračky a dieťa sa vďaka nim učí veku primeraným schopnostiam, učí sa čeliť výzvam.
Čo sa stane, keď sa dieťa nehrá dostatočne?

Môžeme ich obrať o množstvo dôležitých vecí, napríklad o rozvoj hrubej a jemnej motoriky, predstavivosť, komunikáciu, sociálne zručnosti, objavovanie sveta, premýšľanie, skúšanie hraníc a podobne.
Deti sa hrajú rady a v ich hre sa často prejavujú zážitky z ich bežného života.
Zvyčajne máme pocit, že hra je vhodná len pre malé deti a že už predškoláci by mali radšej trénovať správne držanie ceruzky, než sa hrať. To však nie je pravda.
Ak ich stále nútime do štruktúrovaných povinností, ako poslúchať pani učiteľku, dodržiavať pravidlá, sedieť potichu pri stole, počúvať trénera a neustále ich niekam naháňame, mali by sme to vyvažovať voľnou hrou, ktorú deti potrebujú.
Kedy vlastne človek stráca potrebu hrať sa?
Podľa mňa sa radi hráme aj my dospelí – teambuilding v práci, spoločenské hry na večierkoch, strategické hry, milostné hry.
Od istého veku už síce ľudia začnú viac pred hrou preferovať rozprávanie s rovesníkmi, rolové a fantazijné hry, no na prvom stupni základnej školy by ešte mali mať priestor na voľnú hru.
Zuzana Tatárová
Psychoterapuetka, priekopníčka terapie hrou a filiálnej terapie na Slovensku, zakladateľka Inštitútu terapie hrou.
Študovala sociálnu pedagogiku a vychovávateľstvo na PdF UK v Bratislave, získala Fulbightovo štipendium na štúdium v USA, kde študovala na dieťa zameranú terapiu hrou a filiálnu terapiu.
Venuje sa deťom, adolescentom a ich rodičom, vedie kurzy pre profesionálov, ktorí pracujú s deťmi.
Rodičia často hovoria, že ich dieťa sa nevie hrať. Sťažujú sa, že stále chodí za nimi, nechce sa hrať samo a otravuje ich.
S touto „sťažnosťou“ dnešných rodičov sa stretávam pomerne často.
Očakávajú, že keď deťom nakúpia do izby najmodernejšie hračky, budú ich mať z krku. Pre deti je však najdôležitejšia sociálna interakcia. Z hry najviac vyťažia vtedy, keď majú partnera.
V škôlke sa rôzne zručnosti učia tak, že sa naťahujú o jednu hračku a musia sa nejako dohodnúť.
Aj s rodičom sa deti chcú hrať preto, lebo im je vzácny. Celý deň ho nevideli a naozaj túžia, aby si s nimi chvíľu staval lego alebo sa staral o bábiky.
Je mi trochu ľúto, keď rodičia považujú niečo iné za dôležitejšie. Aspoň desať alebo pätnásť minút denne by sme si všetci mali nájsť.
Prečo rodičov nebaví hrať sa s deťmi?
Myslím, že je to dobou a za seba musím povedať, že tomu rozumiem. Málokto dnes končí v práci o tretej a po zvyšok dňa už nemusí nič robiť.
Toho, čo musíme spraviť, je aj po pracovnej dobe strašne veľa. Domov sa rodina niekedy dostane až o šiestej, potom treba deti nakŕmiť, umyť a dať spať.
Ak niekto ešte stihne deťom prečítať rozprávku na dobrú noc, je to úžasné. Druhá vec je, že rodičov môže unavovať detská hra, ktorá sa často dokola opakuje a zdá sa im byť nudná.