Hra je prejavom slobody. Vychádzame pri nej zo svojej komfortnej zóny a odhaľujeme, čo ostáva bežne skryté. O to cennejšie je sadnúť si k spoločenskej hre so svojimi deťmi. O spoločenských hrách rozpráva ZUZANA VOJTOVÁ z Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie.
Akú spoločenskú hru hráte najčastejšie – alebo najradšej?
Mám deti rôzneho veku – trinásťročného syna a sedemročnú dcéru, čo je niekedy ťažké zladiť. Hrávame ako rodina ‚Dostihy a sázky‘. Dcéra má rada koníky, syna zase zaujíma taktika nakupovania stajní a koní.
Často hrávame aj Logik, hru na rozvíjanie logických schopností, s dcérou pexeso alebo dobble, čo je hra zameraná na postreh. Menšie deti, ktoré majú ešte nezaťaženú hlavu, nás často porážajú práve v takýchto hrách.
Vedia si dobre zapamätať, dokážu dobre sústrediť svoju pozornosť. S tým môžu mať dospelí problém – sú viac zaťažení, často unavení. Veľmi však odporúčam aj rodičom zahrať sa s deťmi hry, aby si precvičili mozgové závity.
V čom spočívajú benefity spoločenských hier – čo sa pri nich učíme, v čom sa zlepšujeme?

Keď sa s deťmi začneme hrať už v predškolskom, prípadne v mladšom školskom veku, učia sa dodržiavať pravidlá, ale učia sa aj prehrávať.
Hra rozvíja kognitívne myslenie, schopnosť riešiť problémy, deti sa učia lepšie komunikovať, rozvíja sa ich pamäť.
Keď sa hrá celá rodina, rozvíjajú sa sociálne zručnosti. Rodičia sú aj tu vzorom pre svoje deti, vidia určité sociálne vzory, vidia, ako sa rodičia správajú v rôznych situáciách.
Významná je aj kreativita či sloboda rozhodovania, ktorú hra ponúka. Hra je v detskom veku veľmi dôležitá, ale prospešná je aj pre nás dospelých.
V čom?
Keď ide hrať dospelý človek spoločenskú hru, musí vyjsť zo svojho stereotypu. Rieši neobvyklé situácie, na ktoré bežná skúsenosť s riešením bežných životných situácií nestačí.
Pre rodiny je veľkým benefitom, že je to kvalitne strávený čas, výnimočný pre deti. Každý čas, ktorý strávi rodič s dieťaťom, je dôležitý. Tento je však ešte o stupienok kvalitnejší, pretože rodič v tej chvíli venuje plnú pozornosť dieťaťu a tomu, čo idú spolu robiť.
Navyše sa dostávajú na rovnocennú úroveň – aj rodič, aj dieťa začínajú z rovnakej východiskovej pozície, pre každého z nich platia tie isté pravidlá. Pri strategických hrách sa zase napríklad môžu spájať do tímov. To je pre dieťa zážitok navyše – ideme spolu za nejakým cieľom, ideme niečo vyriešiť alebo vytvoriť.
Dôležité je aj porovnávanie sa, oceňovanie. Hra zbližuje členov rodiny navzájom, vzťah sa dostáva na vyššiu úroveň. Počas prestávok medzi kolami je čas na rozhovor aj o iných témach, často o takých, ktoré sa bežne na program nedostanú.
Na konci hry je obyčajne víťaz a porazený. Nie každý prehru znáša dobre. Mám vo svojom okolí chlapčeka školáka, ktorý odmieta spoločenské hry práve z tohto dôvodu – berie len víťazstvo, nechce prehrávať. Ako postupovať pri takýchto deťoch?