Smrť Violy nie je tragédiou temnej uličky

Tento text som nechcela písať. Nielen preto, že písať o brutalite, ktorej od začiatku týždňa stojíme tvárou v tvár, nechce nikdy a nikto.

Nechcela som ho písať najmä preto, lebo absurdná zloba a násilie, ktoré sa na nás po zverejnení detailov smrti Violy Macákovej vyliali, by nemali mať pointu. Bála som sa, že stĺpček je niečo, čo jej ju môže prisúdiť.

Priznávam, znásilnenie, brutálne mučenie a následné pohodenie jej bezvládneho tela do chladu noci som v prvých chvíľach chcela vnímať ako izolovanú tragédiu.

Súvisiaci článok Zabili toľko žien, koľko je obyvateľov Popradu. Vraj z lásky Čítajte 

Chcela som veriť, že ide o niečo podobné živelnej pohrome, ktorá síce zanechá spúšť, no je v ľudských silách sa z nej znova pozbierať, nanovo postaviť relatívne bezpečné domy, hrádze a žiť ďalej.

Tento text som naozaj nechcela písať, no bezsenná noc, počas ktorej sa mi znova a znova vracali útržky o utrpení, ktoré prežila, ma presvedčili o opaku. Predpokladám, že nie som jediná, kto túto noc nemohol spať.